„Asi to tak malo byť. V osobnom živote mi ten hore vzal otca, v streľbe mi zas doprial veľký úspech,“ hovorí smutne Hubert Andrzej Olejnik. Tridsaťdvaročný rodák z poľského Vroclavu reprezentuje Slovensko v športovej streľbe čosi viac ako dva roky.
Začiatkom júna v Mníchove triumfoval po prvý raz v kariére na podujatí Svetového pohára. O dva týždne postúpil na majstrovstvách Európy v Sarlóspuszte opäť do finále, kde sa mu ušla nepopulárna štvrtá priečka.
Čo pre vás znamenal premiérový triumf na Svetovom pohári v Mníchove?
Tento obrovský úspech som nečakal ani ja, ani tréner Dušan Barczi. Svetový pohár sme brali najmä ako prípravu na európsky šampionát. No vyšiel mi deň, strieľal som výborne a vyhral. V kvalifikácii som trafil 146 terčov, moje dovtedajšie maximum bolo 141. Aj vo finále sa mi strieľalo ľahko, takže som zdolal v boji o zlato olympijského víťaza a majstra sveta Waltona Ellera z USA.
Vedeli ste, že otec je na tom už zdravotne veľmi zle. Ako ste sa dokázali sústreďovať na streľbu?
Strieľal som pre neho. Kvôli nemu som chcel postúpiť aspoň do finále, potešiť ho. Podarilo sa, nakoniec to vypálilo až na zlato. Vždy bol môj veľký fanúšik. Chodil len na malé súťaže v Poľsku. Na veľké nechcel – bol totiž počas nich príliš nervózny. Práve on ma priviedol k streľbe, keďže bol poľovník. Strieľal aj starší brat, chodil som sa na neho pozerať a zapáčilo sa mi to. Otec bol už dlho chorý. Z Mníchova som cestoval rovno domov. V utorok som ho šiel pozrieť do nemocnice. Doniesol som mu medailu. Mal zo mňa veľkú radosť. Vo štvrtok zomrel. Mám za sebou zvláštne týždne. Triumf vo Svetovom pohári, pohreb otca, finále na majstrovstvách Európy… Život je divný.
Ako hodnotíte štvrté miesto z ME?
Doteraz som bol dvakrát vo finále európskeho šampionátu a získal piate a šieste miesto. Takže je to môj najlepší výsledok. Za dva týždne som sa prebojoval do dvoch veľkých finále. V rozstrele o bronz mi to však už vôbec nešlo, pobolieval ma chrbát a odišla mi koncentrácia. Taká je však streľba.
Ste dvojnásobný juniorský majster Európy a máte bronz z juniorských MS. Prečo ste Poľsko vymenili za Slovensko?
Od roku 2000 som osem rokov strieľal v poľskej reprezentácii. Potom prišiel nový tréner, povedal, že nedosahujem potrebné výsledky a nevezme ma do reprezentácie. Vraj nie som dosť dobrý. Streľbu milujem a chcel som súťažiť ďalej, tak som sa pýtal mojich priateľov na Slovensku, či by som nemohol strieľať za vašu krajinu. Najprv sme to rozoberali s Braňom Slamkom, ktorý zisťoval na zväze, či by mali o mňa záujem. Potom som sa dal dokopy s Dušanom Barczim, ktorý je mojím trénerom aj manažérom. Musel som však tri roky pauzovať na najvyššej úrovni. Od apríla 2012 mám slovenské občianstvo. Ostalo mi však aj poľské.
Ako prijali vaše rozhodnutie v Poľsku?
Zo začiatku na to neboli žiadne reakcie. Nikto sa so mnou o tom nerozprával, veď už o mňa nemali záujem. Až po víťazstve vo Svetovom pohári vyvstala v Poľsku téma, prečo som vyhral za Slovensko a nie za Poľsko.
Ako sa cítite, keď strieľate vo veste so slovenským znakom?
Srdcom som stále Poliak, aj ním navždy ostanem. No na druhej strane som veľmi vďačný, že môžem strieľať za Slovensko. Keď to zhrniem, som Poliak, ale s puškou v ruke Slovák.
Z najbližších vám zmenu nik nezazlieval?
Nie. Všetci vedeli, že streľbu milujem a robím ju dobre. Mal som v Poľsku problémy so zväzom a nemal inú možnosť, ako vo svojom športe pokračovať. Vraveli mi – urob tak, aby si bol šťastný.
Máte na Slovensku lepšie možnosti na prípravu?
Oveľa lepšie. V Poľsku sme nemali peniaze na strieľanie a ani ja som už v závere nedosahoval dobré výsledky. Celý systém je u vás lepší – máte peniaze na šport. Vaši funkcionári chcú dosahovať dobré výsledky a robia pre to všetko, pomáhajú nám strelcom. Treba si uvedomiť, že streľba je veľmi drahý šport. Navyše sa okolo mňa pohybuje množstvo vynikajúcich strelcov s bohatými skúsenosťami a výborných ľudí – je to super motivácia. Navzájom si držíme palce. Aj na ME ma boli počas pretekov povzbudiť všetci skeetari.
Aký je váš strelecký sen?
Predstaviť sa na olympiáde. Snívam o tom odmalička. Všade inde som už strieľal, tento rok pôjdem aj na finále Svetového pohára, chýba mi už len olympiáda. Atény 2004 mi ušli o jeden terč. Rio je však ešte veľmi ďaleko. Na olympiádu ide len osemnásť strelcov v našej disciplíne a konkurencia je veľká. Už na septembrových MS v Granade sa začína strieľať o olympijské miestenky – kvalifikujú sa prví traja. Snažili sme sa naplánovať formu tak, aby gradovala práve vtedy. Prišla skôr, ale hádam do šampionátu vydrží.
Čo ste robili, keď ste nemohli súťažne strieľať?
Normálne som pracoval a popri tom chodil trénovať doma aj na Slovensko. Na malých súťažiach som mohol aj strieľať. Robil som vo firme, ktorá vyrába strelecké terče, mal som na starosti predaj. Odkedy strieľam za Slovensko, fungoval som ako poľovník v jednom z revírov, kam chodia zahraniční poľovníci strieľať diviaky, srnce a jelene. Okrem toho som bol šéf strážnej služby v jednom veľkom obchodnom centre vo Vroclave. Strávil som tam tak sedem-osem dní mesačne. Uvidíme, či to budem stíhať aj naďalej. Po ostatných výsledkoch totiž dostanem v Stredisku štátnej športovej reprezentácie ministerstva vnútra Slovenskej republiky plat a budem sa streľbe venovať opäť o čosi profesionálnejšie. Blížia sa MS, preto musím veľa trénovať a súťažiť.
Kde okrem poľovačky si ešte dobre oddýchnete?
Od detstva mám rád les, zvieratá a poľovačky. Milujem prírodu. Rád chodím aj na ryby, aspoň dvakrát do mesiaca – oddýchnuť si, niečo chytiť a potom ugrilovať. Keď som bol mladší, hrával som aj basketbal, teraz naň nemám čas. Ideálny oddych je však jednoznačne na poľovačke.