Pred dvoma rokmi vyhral pri svojom debute v Gorzowe preteky seriálu majstrovstiev sveta a vlani dosiahol celkový triumf v seriáli majstrovstiev Európy. „Plochá dráha je pre mňa stále v prvom rade hobby, až potom práca. Keď sa na to niekto pozerá opačne, nikdy z neho nevyrastie špičkový pretekár,“ tvrdí 23-ročný rodák zo Žarnovice.
Ako ste sa k plochej dráhe dostali?
Preteky motoriek na plochej dráhe boli v 70-tych a 80-tych rokoch v Československu veľmi populárne. Venoval sa im aj môj otec. V 90-tych rokoch začal tento šport na Slovensku upadať, starší jazdci končili s kariérou a chýbala mládežnícka základňa. Mňa to však lákalo, sledoval som preteky v televízii, jazdil som na bicykli okolo domu a hral som sa na slávnych jazdcov. V deviatich rokoch som povedal otcovi, že to chcem skúsiť. Nebol proti, kúpil mi prvú motorku a začal som jazdiť.
Jazdec získa licenciu, až keď má pätnásť rokov. Dovtedy ste mohli len trénovať. Čo vás pri tomto športe držalo?
Vidina, že sa raz budem môcť porovnávať s ostatnými. Nerobil som len plochú dráhu, hral som aj stolný tenis, dokonca som rozmýšľal, že sa mu budem venovať viac. Plochá dráha však zvíťazila. Okrem toho som skúšal aj futbal, ale bol som naň obrovský antitalent. Vysedával som na lavičke, čo ma postupne prestalo baviť.
Dá sa aj bez súťaženia odhadnúť, kto má talent?
Môžete si merať časy, ale o tie primárne nejde. Dôležitejšia je technika, posed na motorke, aby ste sa na nej cítili pohodlne. Ľudia, ktorí sa v našom športe vyznajú, si všimnú, či máte talent. A asi som nejaký mal (smiech).
Pamätáte sa na prvé preteky?
Mal som pätnásť rokov a asi tri dni. V Čechách v Slanom som skončil suverénne posledný s jedným bodom, ale napriek tomu to bolo pre mňa úžasné. Uvedomil som si, že musím ešte veľa pracovať a zlepšovať sa. Ale aby to nevyznelo tak zle, tak už tretie preteky v rámci českého juniorského šampionátu som vyhral. Spravil som si zoznam mien a odškrtol som si každého, koho som predbehol. Za rok som stihol všetkých. Potom som si robil aj krížiky, koho zostrelím (smiech). Bola to zábava…
Akú mali vaše výsledky odozvu?
Po prvom ročníku, ktorý som jazdil sám za seba, som sa dohodol na zmluve s českým extraligovým klubom Slaný. Zároveň ma chceli aj v Poľsku – šiel som do Krosna, ktoré pôsobilo v druhej najvyššej súťaži. Plochá dráha je v Poľsku jeden z národných športov. Stal som sa profesionálom a už sme nemuseli do športu len vrážať, lebo rodičov stála moja kariéra spočiatku veľmi veľa peňazí. Postupne sa začali vracať. Na nulu sme sa dostali asi v osemnástich. Vtedy som začal zarábať prvé väčšie peniaze.
Keď ste v šestnástich rokoch dostali prvú výplatu, nezamávalo to s vami?
Jasné, mal som s tým trošku problém. Ale mám pocit, že som to celkom ustál. Predtým sa všetky vyjazdené peniaze investovali do športu a niektoré veci, ktoré som chcel, som si dopriať nemohol. Zrazu som mohol mať viac ako rovesníci.
Na čo ste míňali?
Vtedy som bol veľký skateboardista. Išiel som do špecializovaného obchodu a nakúpil si veľa oblečenia. Kto mal väčší šilt, bol frajer (smiech). Koľko peňazí som dostal, si už nepamätám. Ale viem, že odmena v prvých juniorských pretekoch bola asi dvetisíc českých korún, čo sme mali tak akurát na naftu.
Ako ste popri kariére stíhali štúdium?
Som vďačný riaditeľom základnej aj strednej odbornej školy v Žarnovici, ktoré som navštevoval. V oboch mi vychádzali veľmi v ústrety. Mal som individuálny plán a učitelia boli ku mne často zhovievaví. Pomohli mi, aby som sa zdokonaľoval v športe a zároveň si urobil maturitu.
Záležalo na dokončení školy najmä rodičom či aj vám?
Samozrejme, že aj mne. Rôzne tituly, ktoré majú ľudia z vysokých škôl, často o inteligencii človeka až tak nevypovedajú, ale škola ako taká je dôležitá. Maturita je úplný základ, ktorý by mal mať každý človek. Poznám aj chalanov, ktorí skončili len základnú školu, ale u mňa sa to dalo celkom dobre kombinovať. Maturitu som však robil až na tretí pokus.
Prečo?
Nie preto, že by som bol až taký hlúpy… Prvý termín som vynechal pre preteky. V poľskej lige nikoho nezaujímalo, či mám študijné povinnosti, mal som kontrakt a musel som jazdiť. Na druhý, septembrový, termín som mal prísť, ale deň pred ním som si zlomil nohu. Tretí termín bol pre beznádejné typy – bol som tam ja a tí, čo nevedeli čítať (smiech).
Kedy ste pochopili, že sa športom uživíte?
V sedemnástich-osemnástich. V Poľsku som začal jazdiť extraligu a sumy sa pohybovali v iných sférach ako dovtedy. Už sa dalo týmto športom celkom dobre zarobiť. Videl som, že ak budem k nemu poctivo pristupovať, tak sa nim dokážem živiť.
Ktorá liga je najlepšie platená?
Poľská liga je najlepšia i najlepšie platená. Vo švédskej, ktorá je druhá najlepšia, zarobíte trochu menej a v Rusku je to porovnateľné.
Koľko vás stojí sezóna a koľko zarobíte?
Vlani ma celý ročník, vrátane seriálu MS, vyšiel na 350-tisíc eur. Náklady sú vysoké, musíte platiť svoj tím. Môj pozostáva zo šiestich ľudí – okrem troch mechanikov sú v ňom dve manažérky a jeden ladič, ktorý má na starosti výkon motora. Čo sa týka príjmov, nechcel by som ísť do detailov, ale som v pluse. Inak by som to nerobil. Sem-tam médiá zverejnia nejaké čísla, ale má to ďaleko od pravdy. Viem, že Tomasz Gollob, majster sveta z roku 2010, ktorý už nejazdí, patril svojho času k trom najlepšie zarábajúcim poľským športovcom. Doma je populárny ako prezident, minimálne tak ako skokan na lyžiach Adam Malysz, takže jeho príjmy a nás ostatných sú neporovnateľné.
V najbližšom ročníku budete jazdiť v Poľsku, Švédsku, Rusku, Česku i európsky šampionát. Ako sa to dá časovo zvládať?
Poľská liga sa jazdí v nedeľu, švédska v utorok. Doteraz sme to robili tak, že po pretekoch v Poľsku sme šli na trajekt do Švédska, pondelok precestovali a po odjazdení sme sa ešte cestou domov zastavili v stredu v Dánsku. Bolo to dosť komplikované. Do toho prišiel seriál MS, ktorý sa jazdil v sobotu, za pol roka sme najazdili stotisíc kilometrov. Teraz mám vo Švédsku druhú dodávku s motorkami, potrebnými vecami a jedným mechanikom. V nedeľu si odjazdím poľskú ligu, prídem domov, v pondelok oddychujem a v utorok letím na otočku z Bratislavy do Švédska. Večer som opäť doma. V Rusku odjazdím len troje preteky. Navyše, seriál majstrovstiev Európy má len štyri podujatia, MS až dvanásť. Precestujeme tak oveľa menej času.
Koľko motoriek potrebujete na sezónu?
Každý rok dostanem päť nových. Rámy mám robené na mieru, motory sú štandardné GM. Je na nás, akého ladiča si zvolíme, aby bol motor rýchlejší a lepší ako iné. Motor vydrží štvoro pretekov, dvadsať jázd, potom nasleduje kompletný servis. Motorka by vydržala aj celú sezónu, ak ju nerozbijem. Po sezóne ich väčšinou predám.
Pred dvoma rokmi ste zaskočili svetovú špičku prvenstvom na vašich premiérových pretekoch MS v kariére. Ako ste to prežívali?
Bolo to neuveriteľné. Šancu som dostal ako náhradník. Nastúpil som a podarilo sa mi vyhrať. V Poľsku ma poznali už predtým, ale po tomto triumfe sa záujem o mňa v médiách aj u sponzorov výrazne zvýšil. Objavil som sa v reklamných spotoch i na plagátoch. Do plochej dráhy investujú v Poľsku aj veľké štátne firmy a radi využívajú jazdcov na kampaň.
Po sezóne ste dostali divokú kartu do ďalšieho ročníka. Ako ho hodnotíte?
Tam nastal zlom, moja forma išla výrazne dole. Mal som vysoké očakávania a do toho prišli technické problémy s motormi. Po nejakom čase som rezignoval a sústreďoval sa už len na seriál ME, kde som mohol urobiť dobrý výsledok. Utvrdil som sa v tom, že MS ešte nie sú pre mňa. Aby som bojoval o titul, potrebujem vyzrieť. Najbližšie tri-štyri roky svetový šampionát jazdiť nebudem. Keď príde môj čas, pocítim to, pôjdem tam a vyhrám. Teda aspoň dúfam (smiech).
Akú úroveň majú ME v porovnaní s MS?
Majstrovstvá Európy sú teraz možno ešte kvalitnejšie ako svet. Sú tam väčší sponzori, špička je rovnaká a jazdci z druhého sledu sú azda ešte kvalitnejší. Dokonca aj finančné ohodnotenie je na podobnej úrovni. Seriál vysiela Eurosport, čo láka sponzorov.
Aká konkurencia je v ligových súťažiach?
V Poľsku a Švédsku jazdia všetci zo svetovej špičky. V Poľsku máme vlastne každú nedeľu vlastné MS.
Mávate pred pretekmi rešpekt?
Väčšie obavy mám zo zubára, hoci je môj sused. Keby som mal strach pred pretekmi, nemohol by som súťažiť. Niekedy som mal problém – bál som sa neúspechu a toho, že zo seba na dráhe nedostanem, čo vo mne je. Preto som spolupracoval s mnohými športovými psychológmi a mentálnymi koučami. Momentálne je môj mentálny guru Daniel Landa. Spolupracujeme tretí alebo štvrtý rok. Veľmi mi vyhovuje.
Ako ste sa k nemu dostali?
Videl som ho v televíznej relácii. Keď jazdil autoslide v Žarnovici, prišiel som za ním, že som nejaký Maťo a chcem vyhrávať. Párkrát sme sa stretli, začali spolupracovať a teraz sme výborní priatelia.
Po poľsky ste sa naučili rýchlo?
Pôsobím tam od šestnástich, jazyk je podobný. Ale mám aj pár vtipných príhod. Keď ma po prvý raz szukali (hľadali), celkom som sa pobavil. Raz prišiel za mnou redaktor do nemocnice, kde som sa zotavoval po zlomenine kľúčnej kosti. Robili sme rozhovor do živého vysielania. Pýtal sa ma, ako sa cítim. Vravel som, že už je to lepšie, že už s tým môžem hýbať. Redaktor zbledol, rýchle ukončil rozhovor a odovzdal slovo do redakcie. Potom ma upozornil, že by som mohol byť slušnejší. Nechápal som, až kým mi nevysvetlil drobný rozdiel medzi slovami – ruszać (hýbať) a ruchać (súložiť)…
Aké najvážnejšie zranenia ste utrpeli?
Obe kľúčne kosti som mal zlomené niekoľkokrát. To je celkom v pohode, zošraubujú vám ich a po týždni môžete jazdiť. Len nesmiete znova spadnúť. Dosť trpím otrasmi mozgu, vychádzajú mi tak dva-tri na sezónu. Najhoršie zranenie bola spomínaná zlomená stehenná kosť deň pred maturitou. Vtedy ešte neboli nafukovacie mantinely, ale drevené. Počul som, ako niečo prasklo, ale myslel som si, že je to nejaká doska. Bola to noha. Po páde som mal členok vedľa hlavy.
V zime sa nejazdí. Ako ste sa pripravovali na novú sezónu?
Relaxoval som, jazdil na motokrosovej motorke, veľa behal a bicykloval. Po skončení kariéry chcem zvládnuť Ironmana. Mám rád zdravý životný štýl, už trištvrte roka sa stravujem podľa špeciálne vypracovaného jedálnička. Základom je vyvážená strava bez toho, aby som musel užívať nejaké výživové doplnky a vitamíny. Jem päťkrát denne, veľa sušených vecí, orechov. Zvyknúť si na to, nebolo vôbec ľahké, ale veľmi mi to pomáha. Cítim sa výborne. V minulosti, keď sme veľa času trávili na cestách v aute, žil som na McDonalde, čo bol problém.
