Ukázalo sa však, že voľna má pri množstve pracovných povinností ešte menej než v pozícii aktívneho športovca. „Popri funkcii predsedu komisie športovcov Slovenského olympijského výboru a členstve vo výkonnom výbore SOV som aj vedúci puškových disciplín Slovenského streleckého zväzu a venujem sa trénerstvu v Dukle Banská Bystrica na detašovanom pracovisku vo Vištuku,“ prezradil 39-ročný rodák z Košíc.
Darí sa vám zladiť všetky pracovné povinnosti?
Všetky súvisia so športom, takže sa skĺbiť dajú. Cez týždeň pracujem od rána do večera, ale na to som zvyknutý a baví ma to. Inak fungovať neviem, nemám rád prázdne dni. Ak mám nejaký voľný čas, snažím sa ho maximálne venovať rodine. Horšie je, že ostatné štyri víkendy som strávil mimo domova… Vecí, ktoré treba urobiť pre slovenský šport je nesmierne veľa. Základ je oživovať skeptické myslenie verejnosti, podporovať mládež a vytvárať pre ne nové hodnoty. Šport veľmi trpí stratou mnohých dobrovoľníkov, ktorí v minulosti pracovali zadarmo, ale s nadšením.
Komu sa venujete v pozícii streleckého trénera?
Vo Vištuku, kde sú k dispozícii dobré podmienky na tréning, spolupracujem s Jožom Širokým, ktorý je dlhodobým lákadlom detí na strelnicu. Venujem sa nádejným mladým strelcom, ktorí v týchto dňoch prechádzajú do systému vojenskej športového centra v Dukle, ale aj ostatným deťom vo Vištuku. Ide o typy, ktoré streľba baví, motivuje ich dostať zo seba maximálny výkon a byť na stupňoch víťazov.
Sú pre vás deti vďační zverenci?
Je s nimi zábava. Ešte tomu dokonale nerozumejú, ale niekedy by chceli veľkými filozofickými úvahami vstupovať do tréningu. Presviedčajú ma, že takto by to bolo lepšie. Vtedy čakám, čo z toho bude. Nedá sa im totiž len prikazovať. Jediná vec, ktorú prísne vyžadujem, je maximálna disciplína. Tá bola pre mňa dôležitá počas celej kariéry. Ide o školopovinné deti, takže tréningy máme nastavené tak, aby stíhali aj školu. Na vzdelanie totiž kladieme veľký dôraz.
Aj si pri nich sem-tam zastrieľate?
Nedá sa to. Je pri nich veľa práce a keby som šiel strieľať, nemali by pri sebe ozajstného trénera, sústreďoval by som sa na seba. Iné by to bolo, keby sme to robili formou nejakej súťaže, doťahovali by ma. Túžia po tom, ale najprv musia splniť výkonnostné limity. Potom sa oblečiem a budem s nimi trénovať. Aj to je pre nich motivácia, i keď nie hlavná. Sú veľmi pracovití, z čoho mám radosť.
Máte dvoch malých synov. Budú aj z nich športovci, strelci?
Ešte je skoro ťahať ich niekam, starší Boris má len tri roky. Jeho maminka si príliš neželá, aby z neho bol strelec. Vie, že by ho počas dospievania príliš často nevidela. Neviem si však predstaviť, keď uvidí, že jeho otec neustále pracuje v športe, aby z neho športovec nebol. Ale možno sa mýlim a podarí sa to.
Počas leta ste ako vedúci slovenskej výpravy absolvovali letný európsky festival mládeže v Utrechte. Ako sa vám pozdávala nová úloha?
Do funkcie ma vymenoval Slovenský olympijský výbor. Mal som na starosti rôzne organizačné záležitosti, komunikáciu so športovými zväzmi, nominácie a poskytovanie informácií. Počas podujatia som si zobral v Dukle týždeň dovolenky a musím priznať, že ma to tam bavilo. Dalo mi to novú skúsenosť s vedením výpravy na takomto veľkom podujatí. V Utrechte sme mali 53 športovcov, išlo o takú malú olympiádu. Uvidíme, či sa raz v tejto pozícii dostanem aj na tú veľkú.