V rovinových dostihoch ich žiaden džokej nemá viac. Napriek tomu cúvol a zamestnal sa. Skalický rodák Zdenko Šmida sa 1. novembra, krátko pred štyridsiatkou, znova stal stajňovým jazdcom senickej trénerky Zuzany Kubovičovej, ktorá v práve skončenej sezóne získala domáci primát už štvrtý rok po sebe.
Už pred sezónou ste verili, že po dlhej pauze znova vyhráte džokejský šampionát?
Titul nebola moja priorita, nezameriaval som sa naň. Jazdil som aj v Maďarsku, Rakúsku a v Čechách. Ale keďže od začiatku sezóny sa mi darilo aj na Slovensku, k jej koncu som si už cieľavedomo strážil, aby mi titul neušiel.
Kubovičová bola slovenskou trénerskou jednotkou aj v predošlých troch rokoch, keď ste boli jej prvým jazdcom – ako je možné, že ste v tom období ani raz nezískali titul?
Vtedy som jazdil najmä na koňoch, ktoré mi zverila. Teraz som bol na voľnej nohe a mal som väčší výber. Viac šancí som dostával od zahraničných trénerov, najmä od skvelého českého trénera Františka Holčáka. Nielen v Bratislave, aj v cudzine – napríklad som s jeho Autorom vyhral v Ebreichsdorfe rakúsky klasický Saint Leger.
Pred rokom ste od Kubovičovej odišli a teraz sa napriek zisku titulu "na voľnej nohe“ k nej vraciate. Prečo?
Vlani ma zlákal Jaroslav Línek, ktorý pracuje v trénerskom tandeme so švagrom Jozefom Chodúrom. Problém vznikol, keď chcel, aby som pôsobil na živnosť, čo som si pri ponúknutej výške odmeny a dnešných vysokých odvodoch nemohol dovoliť. Mám dve deti, manželku na materskej a jazdenie je rizikové povolanie – zraníte sa, vypadnete na pol roka alebo aj na viac a ste nahratý. Línek to pochopil, rozišli sme sa, ale ostávame kamaráti. Prešiel som k pánovi Strniskovi, ktorý chcel niekoho prepustiť, ale skôr než k tomu došlo, od pani Kubovičovej odišiel človek a Poľnohospodárske družstvo Senica mi ponúklo jeho miesto. V družstve je väčšia istota ako u majiteľov koní, ktorí zväčša uvažujú len v horizonte jedného-dvoch rokov.
Z čoho sa skladá príjem džokeja?
My sme víkendoví jazdci. U nás aj na okolí, na rozdiel od turfovo najvyspelejších krajín, sú dostihy len v nedeľu prípadne v sobotu. Cez týždeň jazdíme kone v tréningu dopoludnia, ale neraz aj popoludní. Za mzdu alebo živnostníci za dohodnutú sumu. Za štart v dostihoch máme tzv. jazdné podľa ich kategórie od 27 do 50 eur a prví piati ešte 5 percent z vypísanej dotácie za umiestenie. Majitelia zavše jazdcovi v eufórii čosi pridajú, ale to sa nestáva často. Z toho všetkého potom treba zaplatiť daň a odvody do poisťovní. Jazdec musí myslieť aj na zadné kolieska, aby čosi usporil, lebo tých, čo vydržia v sedle až do dôchodku, je minimum.
Ako sa cítite pred štyridsiatkou, ktorú oslávite 24. novembra?
V pohode.
Tréneri oceňujú, že nemáte problémy s hmotnosťou – po kom ste zdedili figúru (160 cm, 51 kg)?
Môj dedo mal podobnú. Zamlada aj otec.
Tak málo jete alebo máte také dobré spaľovanie?
Skôr to druhé. Čudovali by ste sa, ako veľa zjem. Od rána do večera mám stále niečo v ústach, no nepriberám.
Čo by za to mnohé ženy dali…
Aj tá moja mi závidí.
Vaša manželka Bibiana ešte predvlani jazdila. Štyri z vyše päťdesiatich dostihov aj vyhrala. Raz dokonca aj nad vami…
Pamätám si, v Senici v sedle Boschky.
Radí vám? Alebo aj kritizuje?
Niekedy ma sfúkne, že som sa s koňom pridlho motal vzadu. Ale ja sa nenechám…
Objaví sa ešte niekedy na štarte dostihov?
Skôr nie ako áno. Keď však trochu odrastie poldruharočný Oliver, vráti sa do Kubovičovej tímu ako pracovná jazdkyňa.
Možno dcéra Laura, ktorá má jedenásť…
Tá určite nie. Sprvu ju kone bavili, ale potom sa zamilovala do súťažného disco tanca a minulý mesiac na svetovom šampionáte v nemeckom Bochume skončila vo svojej vekovej kategórii ôsma.
Vy ste sa ako dostali ku koňom?
Dedo mal kone, ale dostihové som prvý raz videl v prvomájovom sprievode. Boli z Borského Mikuláša, tak som sa tam vybral. Spolu s Línekom, ktorý bol odtiaľ, sme ako chlapci nadšene vynášali hnoj, čistili a kŕmili kone.
Prečo ste nešli na jazdecké učilište do Šale, ale vyučili sa za automechanika?
Prihlásil som sa na učilište do Chuchle, ale nevzali ma. Na kone som však nezabudol a vrátil som sa k nim už ako vyučený automechanik.
Ktorý z piatich titulov sa získaval najťažšie?
Asi ten úplne prvý v roku 2004. Vtedy ešte jazdil aj štvornásobný šampión Roman Mališka, vo výbornej forme bol Jaroslav Línek aj Čech Dušan Andrés.
Na ktorom hipodróme najradšej jazdíte: doma v Bratislave, v Budapešti, v rakúskom Ebreichsdorfe alebo v pražskej Chuchli?
Najviac som najazdil v bratislavskom Starom háji, tam poznám každú piaď. O žiadnej dráhe však nemôžem povedať, že by mi výslovne nesadla. Miloval som hipodróm vo viedenskem Freudenau, historickú dráhu s dlhou a širokou cieľovou rovinou, na ktorej nehrozil žiaden karambol, ale tá, žiaľ, už patrí minulosti.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Povyhrával som všeličo. Vrátane klasických dostihov nielen u nás, ale aj v Rakúsku, Česku či v Maďarsku. Raz aj derby. S Kubovičovej belkou Shamal Sally – bola to po 37 rokoch prvá kobyla, ktorá v budapeštianskom Kincsem Parku vyhrala derby. Ale maďarské. Veľmi rád by som raz vyhral aj slovenské.