Prišla naň aj úradujúca kráľovná Lucia Klocová, atlétka roka 2012. S prvorodeným synom príznačného mena Adam. Prišiel na svet ani nie pred štyrmi mesiacmi, 29. júna. Geniálne naplánované rodičovstvo: rok po londýnskej olympiáde a tri pred Riom 2016. Alebo náhoda? Podstatné je, že martinská strednotratiarka, slovenská rekordérka na 1500 m (4:02,99), sa pred tridsiatkou rozhodla pre návrat.
Ako mamička ste začali od Adama. Keď sa teraz vraciate k atletike, začínate z nuly? Alebo si telo ešte pamätá predošlých 15 rokov tréningu?
Pamätá si to, len má dlhé vedenie… V niektorých tréningoch sa ešte cíti horšie ako na tom prvom pred pätnástimi rokmi.
Chýbalo vám behanie či ste kvôli materským povinnostiam ani nemali čas naň myslieť?
Chýbalo. Poctivo som sa hýbala do šiesteho či siedmeho mesiaca tehotenstva. Pohyb pre mňa nie je koníček, ale životný štýl. Zaklusať si vo voľnej chvíli a trénovať je však veľký rozdiel. Serióznejšie behám iba štyri týždne. V každom nasledujúcom čosi pridám. Posledný týždeň na sústredení vo Vysokých Tatrách som už trénovala šesťkrát, v troch dňoch dvojfázovo. Ale to aj vďaka tomu, že som nemusela variť a upratovať.
Kto varoval synka, kým ste trénovali?
Môj tréner Pavel Slouka, ktorý bol v Tatrách čosi ako kouč na materskej. Za pol druha hodiny stihol nachodiť s kočíkom možno viac kilometrov než ja som za ten čas odbehala…
Zvládol to?
Na jednotku. Dokonca sa chytil aj do prebaľovania. Adamko ho síce predbehol a pustil svoju fontánku, ale to vraj len preto, že pred tridsiatimi rokmi, keď prebaľovával svoju dcérku, boli iné plienky.
A ako to máte zariadené doma? Chodíte na tréningy s kočíkom?
Vtedy je syn väčšinou s mojou mamou. Keď je doma partner, tak sa vyberie von s kočíkom aj so psom, ale zavše sa vrátim domov skôr než oni.
Už sa viete plne sústrediť na tréning, alebo ste aj počas neho myšlienkami pri synovi?
Pokojná som len vtedy, keď je pri ňom môj partner. Fyzicky tréningy znášam, mám posunutý prah bolesti, takže napriek piatim mesiacom ničnerobenia sa dokážem premôcť a odtrénovať dokonca aj viac než je vhodné – až ma tréner musí brzdiť. Horšie je to psychicky. Tréning trpí tým, že ho chcem mať čo najrýchlejšie za sebou a čím skôr byť zasa s malým. Je to moje prvé dieťa a túžim si ho užiť. Má nárok byť áčko.
Ostalo vám po pôrode ešte nejaké kilo navyše?
Z trinástich tri – a nechcú ísť dole… Nevidieť ich, ale cítiť pri pohybe.
Ako ste na tom kondične?
Zatiaľ to nie je žiadna sláva. Ale utešujú ma, že v istej chvíli príde zlom. Tak už sa naň teším. Jedna vec je však chcieť sa vrátiť a druhá návrat uskutočniť.
Čo zavážilo, že ste sa rozhodli vrátiť? Veľký ohlas dvoch slovenských rekordov na 1500 m a postupu do olympijského finále?
Keď máte bábätko, minulosť ide bokom, žijete prítomnosťou. Minulosť sa však nedá hodiť za hlavu. Spomienky na Londýn boli jedným z bodíkov za návrat. Ďalším bol fakt, že vlani som tisícpäťstovku len skúšala, ale trénovala som stále viacmenej osemstovkársky. Láka ma zistiť, ako rýchlo dokážem zabehnúť 1500 m po celoročnom špeciálnom tréningu. Nerada sedím na dvoch stoličkách alebo robím niečo na pol plynu.
K tisícpäťstovke ste sa prepracovali zdola, z kratších tratí. Aký smer bude mať návrat? Opačný – od vytrvalosti k rýchlosti?
Asi áno. Pred materstvom už bola môjmu srdcu aj telu bližšia skôr vytrvalosť než rýchlosť.
Osemstovka je definitívne uzatvorená kapitola?
Budem ju ďalej behávať, ale doplnkovo – asi tak ako štyristovku v osemstovkárskom období.
Trúfate si už odhadnúť, v ktorej časti budúcoročnej sezóny by ste sa mohli prvý raz objaviť na štarte?
Ešte nie. Najbližšia sezóna bude taká štartovacia. Určite nerozmýšľam nad Diamantovou ligou. Proti svetovej špičke sa postavím, až keď sa na to budem cítiť. Kým Adamko nedovŕši rok, neplánujem nijakú leteckú cestu, ani zimné sústredenie v teplých končinách. V januári možno pôjdem na bežky do Čiech a na jar do Talianska, kde tréner Slouka zvykne chodiť s triatlonistami. Určite sa aspoň raz postavím na štart, ale zrejme len tam, kde sa dá dopraviť autom – na Slovensku, v Čechách, v Poľsku alebo v rakúskom Schwechate.
Čiže so štartom na augustových majstrovstvách Európy v Zürichu nerátate.
Evidujem limit 4:12, ktorý je o deväť sekúnd slabší ako môj rekord, ale nie je mojím cieľom. Možno motyka vystrelí, august mi však dnes pripadá strašne ďaleko.
Nesúťažíte, a predsa sa zlepšujete. Na ME 2012 ste dobehli na 800 m šiesta, ale najnovšie vo výsledkoch už figurujete piata, lebo ruskú šampiónku Aržakovovú diskvalifikovali. Aj v análoch tisícpäťstovky na OH 2012 sa asi o jedno miesto posuniete, z ôsmeho na siedme, lebo nachytali Turkyňu Cakirovú-Alptekinovú. Čo hovoríte na pribúdajúci počet dopingových odhalení?
Doping ruských osemstovkárok je stará pesnička. Spomínam si, že v roku 2007 na ostravskej Zlatej tretre som prvý raz bežala pod dve minúty a prehrala som len s Čerkasovovou. O rok ju usvedčili, ale Ostravčanom ostalo vo vizuálnej pamäti, že som dobehla druhá. A Slovákom vlani z Londýna, že som skončila ôsma. Posun na papieri poteší, ale pamäť nezmaže. Je neférové, že tí, ktorí sa zlepšujú čistým spôsobom, musia súťažiť s tými, ktorí podvádzajú.