Tarics je najstarší žijúci olympijský šampión. V roku 1936 bol na hrách v Berlíne členom maďarského vodnopólového družstva, ktoré vo finále vyhralo nad domácim Nemeckom a získalo titul. Tarics nastúpil na turnaji len v zápase proti Malte a na víťazstve 12:0 sa podieľal štyrmi gólmi.
Na berlínsku olympiádu má dodnes živé spomienky. V olympijskej dedine vyhľadal skvelého amerického atléta Jesseho Owensa, aby mu potriasol rukou a neskôr mu na Olympijskom štadióne držal palce. Ruku si podal aj s Adolfom Hitlerom. Ríšsky vodca mu gratuloval ako členovi zlatého vodnopólového tímu.
"Všade boli svastiky, vojaci v uniformách a Hitlerove podobizne. Vtedy som sa presvedčil, že politici nemajú v športe čo hľadať. Sú ako olejové škvrny vo vode,“ tvrdil Tarics pre americké noviny.
Vo vodnom póle vynikal už na gymnáziu, góly strieľal oboma rukami. "Písal som a jedol schválne ľavou rukou, len aby som si ju zdokonalil. Keď som skončil s vodným pólom, stal sa zo mňa opäť pravák. V zime sme nemali veľa možností na hranie, keďže krytých bazénov bolo veľmi málo. Chodili sme preto na box. Nie preto, aby sme sa naučili rozdávať údery, ale aby sme ich vedeli prijímať. Vodné pólo je veľmi tvrdý šport. Kto sa nenaučil znášať bolesť, nemohol v ňom veľa dosiahnuť,“ citovali budapeštianskeho rodáka maďarské médiá.
Urputné boje o maďarské hlavné mesto na konci druhej svetovej vojny prečkal Tarics s príbuznými v pivnici rodinného domu, z ktorého zostali len ruiny. Na jar, keď z ulíc zmizol sneh, vyhrabal zo sutín svoju zlatú olympijskú medailu. V roku 1949 odcestoval vyštudovaný stavebný inžinier do USA, kde už predtým absolvoval stáž. Do Maďarska sa už nevrátil.
"V Budapešti som sa dostal pred súd. Povedali mi, že MAC (Maďarský atletický klub) je združením aristokratov. Dostával som síce stravné lístky na chlieb i masť, ale vzali mi volebné právo. Nemalo význam zostať,“ vysvetľoval.
Za morom sa Tarics usadil v Kalifornii a preslávil sa vďaka technológii, ktorá chránila budovy pred účinkami zemetrasenia. "Najskôr sa o ňu zaujímali Japonci. Pracoval som pre nich desať rokov a technológiou, ktorú som navrhol, postavili viac než tritisíc budov. Napokon ma kráľovsky vyplatili. Myslím, že keby som si vypýtal trikrát toľko, zaplatili by,“ vravel maďarským novinárom počas vlaňajšej návštevy Budapešti.
Aj minulý rok si ako hosť londýnskej olympiády vychutnal vodnopólový turnaj, na ktorom prišli Maďari o víťaznú sériu (po troch tituloch nezískali medailu). „Keď sa dívam na zápas, najradšej by som skočil do vody. Som ako dostihový kôň, ktorý keď začuje zvuk trúbky, chce sa hneď rozbehnúť na trať,“ komentoval s úsmevom Sándor Tarics.