Uplynulý víkend dosiahla levická rodáčka a dcéra triatlonovej legendy Mariky Kuriačkovej jeden z najprenikavejších výsledkov kariéry. Na pretekoch Európskeho pohára v šprint triatlone v estónskom Tartu finišovala na treťom mieste.
„Tento výsledok pre mňa veľa znamená. Posledný rok súťažím ešte v juniorskej kategórii, ale toto boli preteky žien, navyše v solídnej konkurencii. Na štarte boli aj účastníčky londýnskej olympiády. Keď som mame oznamovala do telefónu výsledok, myslela si, že si z nej uťahujem,“ štebotala spokojným hlasom tínedžerka.
V Tartu absolvovala Kuriačková druhé preteky EP medzi ženskou elitou v tomto roku – v holandskom Holtene bola v júni 18. „Najbližšie cestujem do Kanady na svetový šampionát v duatlone a potom zvažujem štart na pretekoch v ruskej Penze. Na pretekoch Európskeho pohára totiž zbieram body do rebríčka. Podľa pozície v ňom si môžem vybojovať účasť vo Svetovom pohári v budúcej sezóne a začnem súperiť o miestenku na olympiádu v Riu de Janeiro.“
Slovenský triatlon už mal pod piatimi kruhmi zastúpenie v Pekingu 2008 (Pavol Šimko nedokončil) i v Londýne 2012 (Richard Varga 22.), Kuriačková by mohla byť prvá žena. „To je ešte ďaleko,“ stručne zareaguje na olympijskú tému žieňa, ktoré kráča v maminých šľapajách.
„Rodičia ma do ničoho nenútili. Maličká som začala s plávaním, popri mamine som potom bicyklovala a postupne ma to vtiahlo. Aj tým, že ma rodičia vozili takmer na všetky preteky. Prvý triatlon som absolvovala asi šesťročná. Pamätám sa, že kvôli mne vytvorili špeciálnu kategóriu, lebo som bola najmladšia,“ vysvetľuje.
Mame sa vyrovnala najskôr vo vode, postupne aj v behu a v sedle bicykla. Teraz by jej už nedala žiadnu šancu. „Keď som mala asi štrnásť, štartovali sme spolu v olympijskom triatlone, čiže na 1500 m plávania, 40 kilometrov na bicykli a 10 kilometrov behu. Vo vode som dala mame šesť minút a dobehla ma až dva kilometre pred cieľom. Ľudia pri trati na ňu kričali, nech mi to nerobí, ale nič mi nedarovala a predstihla ma,“ dodáva s úsmevom Ivana Kuriačková.