Talentovaného nadhadzovača si vybral päťnásobný víťaz Svetovej série Cincinnati Reds. Raz sa možno predstaví v prestížnej zámorskej súťaži Major League Baseball.
Ako si vás všimli z amerického tímu Cincinnati Reds?
Už niekoľko rokov som chodil na takzvané try outy po Európe a skúšal som, či ma vyberú do letného MLB European Camp pre päťdesiat vybraných hráčov zo starého kontinentu. Mesiac sa tam hrá a trénuje, hráčov sledujú skauti. Do talianskej Tirrenie som sa dostal dvakrát, ale sledovali ma už predtým. Okrem toho som dvakrát vycestoval do Ameriky, kde som hral zápasy stredoškolských tímov. Celkom sa mi tam darilo. Dostal som niekoľko ponúk na štúdium na vysokej škole spojených so štipendiom, zvládol som aj skúšky z angličtiny, no potom prišla ponuka na profesionálnu zmluvu.
Kto vás oslovil?
Prišiel za mnou agent klubu, Američan žijúci v Nemecku. Najskôr mi volali na jeseň minulého roka, sondovali, kde hrám, ako sa mám. O pár týždňov sa ozvali znovu. Po Novom roku sme s agentom zašli v Leviciach na večeru a na druhý deň sme u notára podpísali zmluvu.
Ako ďaleko je od nováčikovskej zmluvy do prestížnej Major League Baseball?
Stále zostávam pri zemi a chcem upozorniť, že nebudem hrať hneď v najvyššej súťaži MLB. Bejzbalové ligy v Amerike sú odstupňované podľa úrovne, do MLB vedie cesta cez nižšie súťaže. Začínam v takzvanej Rookie League, nad ňou je Low-A, potom High-A, Single-A, Double-A, Triple-A a napokon MLB. Hoci som prvý slovenský odchovanec, ktorý dostal profesionálnu zmluvu, stále som na začiatku. Povedal by som to takto, na Slovensku som plával v bazéne, v Čechách som prešiel do jazera a teraz skočím do oceánu.
Hocikoho by si však klub MLB nevybral…
To si myslím aj ja a dúfam, že to dokážem.
Čím vás bejzbal zaujal?
Keď som mal deväť rokov, prišiel do školy v Leviciach tréner bejzbalu a rozdal prihlášky do klubu. Bolo rozhodnuté. Nechcel som hrať futbal, lebo ten hral každý, basketbal ma nebavil. Dovtedy sme hrali bejzbal na ulici s upravenými pravidlami s tenisovou loptičkou a bavilo nás to. Začínal som v levickom klube Desperados pod vedením bratov Berkovcov. Neskôr sa ma slovenský reprezentačný tréner z Trnavy Marián Krásny spýtal, či by som nechcel skúsiť angažmán v tíme Draci Brno, ktorý je českou jednotkou. V pätnástich rokoch som začal v tíme hosťovať a potom som sa do Brna odsťahoval.
To musela byť životná zmena. Ako ju vnímali rodičia?
Podporovali ma. Spočiatku som dochádzal často domov, lebo stredoškolský internát býval cez víkendy zavretý. To mi nevyhovovalo. V klube mi preto vybavili bývanie na štadióne a neskôr v byte. Od šestnástich sa starám sám o seba, nakupujem si, varím si. Vydržal som a myslím, že sa to vyplatilo.
O pár dní vyrážate do Ameriky, čo vás tam čaká?
V zámorí už je v plnom prúde takzvaný Spring training, hrajú sa prípravné zápasy, tímy sa chystajú na sezónu. Keby som nemal školu, už by som tam bol. Idem len na pár dní, aby som sa trochu oťukal. Vrátim sa domov, musím zmaturovať a vraciam sa späť. Nováčikovská Summer League sa začína koncom mája a potrvá do konca augusta. Podľa toho ako sa mi bude dariť, si ma potom zavolajú na Winter League. Rookie tím sídli vo Phoenixe, v štáte Arizona. Neviem, ako to zvládnem. Prípravy na maturity mi zaberajú veľa času a energie, ale pokúsim sa predstaviť v čo najlepšej forme.
Z čoho máte na maturitách najväčší rešpekt?
Študujem na priemyselnej stavebnej škole, je tu veľa odborných predmetov a rysovania, ale najväčší rešpekt mám z češtiny, najmä z gramatiky.
Máte bejzbalový vzor?
Sledujem veľa hráčov, ale nemám izbu polepenú plagátmi.
Myslíte si, že sa budete bejzbalom živiť?
Asi áno, keď som podpísal zmluvu. Už je to biznis, tvrdá práca a no more fun (koniec zábavy)… Budem dostávať mesačný plat, ale mimo sezóny si asi budem musieť privyrábať. Premýšľal som aj nad vysokou školou doma, ale upustil som od toho. Kedykoľvek mi môžu z Ameriky zavolať a nechcem prežívať zbytočný stres.