Peter Chudý (60), dlhoročný organizátor športových podujatí vo Vysokých Tatrách a súčasný výkonný riaditeľ Združenia cestového ruchu Vysoké Tatry, si myslí, že aj tretia kandidatúra na ZOH má zmysel. Najmä keď sa v nej Slovensko môže oprieť o silného poľského partnera.
Premiér Robert Fico pred dvoma dňami povedal, že vláda podporí spoločný projekt kandidatúry Poľska a Slovensko na ZOH 2022. Aký je váš názor?
Vyhlásenie premiéra som privítal už aj preto, že som predtým roky bol zainteresovaný v súvislosti s kandidatúrou Popradu-Tatier na zimné olympijské hry. Vnímam to aj ako naplnenie odkazu hodnotiacej komisie MOV, ktorá nás v roku 1999 opúšťala s odporúčaním, že región medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami je veľmi vhodný na organizovanie ZOH.
Čo hovoríte na to, že s návrhom spoločnej kandidatúry prišla poľská strana?
Vítam to. Už v roku 1999 padla na úrovni samospráv aj Slovenského olympijského výboru myšlienka, aby sa v budúcnosti zvážil projekt spoločnej kandidatúry s Poliakmi. Keď sa členovia MOV od nás dozvedeli, že vzdialenosť medzi Popradom a Zakopaným je len 50 km, s úžasom konštatovali, že je to menej ako u stredísk počas doteraz úspešných kandidatúr. Poliakov je osemkrát viac ako Slovákov, ale uvedomili si, že ak sa chcú pustiť do projektu ZOH, potrebujú sa s niekým spojiť. Profil ich krajiny im nedovoľuje usporiadať zjazdové disciplíny. Nemajú trate pre alpské lyžovanie v zmysle požadovaných parametrov FIS. Inými slovami, ak by sme sa k Poliakom nepridali, museli by požiadať o možnosť spoluorganizácie ZOH inú krajinu. Sami by to nezvládli.
Predsa len olympijské hry ešte nikdy v histórii neorganizovali dve krajiny. Myslíte si, že sa to práve v roku 2022 môže zmeniť?
Môže. Už som spomínal blízkosť hraníc Slovenska a Poľska a tiež kultúrne a spoločenské tradície našich národov. Je tu aj ekonomický aspekt. V roku 2009 zúrila v Európskej únii hospodárska kríza a Poliaci boli jedinou krajinou, ktorá zaznamenala nárast HDP. To najmä vďaka tomu, že tvorbu HDP majú pokrytú domácou spotrebou. Z nášho pohľadu je to silný partner s dostatočnou lobby vo svete, o ktorého sa ako malá krajina môžeme oprieť.
V roku 1999 ste uzavreli zatiaľ poslednú slovenskú olympijskú kandidatúru. Čo sa odvtedy zmenilo v Tatrách?
Keď sa hovorí o olympiáde vo Vysokých Tatrách, nie je to celkom správne. Keď vezmeme do úvahy alpské disciplíny a časť akrobatického lyžovania, bavíme sa iba o našom najlepšom lyžiarskom stredisku, teda Jasnej pod Chopkom v Nízkych Tatrách. Čo sa týka hokeja, do úvahy prichádza Poprad a Liptovský Mikuláš. Projekt úspešnej kandidatúry musí vedieť odpovedať na otázku, čo urobíme so športoviskami, keď sa olympiáda skončí. V prípade samostatnej kandidatúry by bol s ich využitím po olympiáde problém. Ale teraz nie. Svahy v Jasnej aj ubytovacie kapacity sú už dnes na požadovanej úrovni. Čo ešte nemáme doriešené, je dopravná infraštruktúra. Predovšetkým napojenie z Liptovského Mikuláša do Jasnej. To však treba doriešiť bez ohľadu na to, či pôjdeme alebo nepôjdeme do boja o usporiadanie ZOH.
Malo by ísť Slovensko do hry o olympiádu aj vtedy, keby nám Poliaci neponúkli časť hokejového turnaja?
Myslím si, že áno. Súhlasil by som aj s takou myšlienkou. Do Poľska nemáme ďaleko. Kdekoľvek by v regióne Malopoľského vojvodstva naši reprezentanti hrali, určite by fanúšikovia za nimi vycestovali. Keby nám však Poliaci nedali časť hokeja, išli by proti sebe. Aj pre nich je kandidatúra veľkým sústom. Šesť zimných štadiónov je treba na všetky zimné športy na ľade. Keby sme dva štadióny vzali na svoje plecia, asi by im to uľahčilo situáciu.
Dá sa už teraz odhadnúť, koľko by olympiáda stála?
V podmienkach spoločnej kandidatúry sa hovorí o čiastke 1,5 – 2 miliardy dolárov. Sú to len predbežné odhady, treba ich skonkretizovať v priebehu tohto roka, kým sa podá prihláška. Približne 40 percent by mal pokryť Medzinárodný olympijský výbor, ktorý získava peniaze z predaja televíznych práv, resp. má svojich dlhodobých partnerov. Ďalším zdrojom finančných prostriedkov je predaj vstupeniek a marketingu. Tretí zdroj je napojenie na dlhodobé investície v regióne, čo je tiež vecou samosprávy. Dôležitá je aj privátna sféra – podnikatelia z regiónu, ktorí by mohli participovať na dobudovaní infraštruktúry.
Osobne ste zažili niekoľko zimných olympiád. Ktorú z nich by ste dali za vzor poľsko-slovenskému projektu?
Pre mňa je nedostižný vzor nórsky Lillehammer 1994. Športová časť sa tam snúbila s prírodou a podpora fanúšikov bola úchvatná. Čo sa týka praktických vecí, Nóri prví použili pri budovaní svojich dojazdových lyžiarskych štadiónov montovateľné prvky. Naskladali ich na seba ako lego a po skončení olympiády tam zostalo len to, čo bolo nevyhnutné a potrebné. Z Olympijskej dediny v Lillehammeri zostali tri baráčiky pre Nórov, ostatné domčeky sa rozmontovali a odpredali ich, napríklad aj do Švédska. To všetko by mohlo byť príkladom aj pre Jasnú.
Myslíte si, že podpora obyvateľstva by sa mohla dosiahnuť aj prostredníctvom referenda?
My sme vo svojej kandidatúre v roku 1998 robili referendum na úrovni regiónu Poprad, Liptovský Mikuláš, Spišská Nová Ves a vo Vysokých Tatrách. Vyšla nám z toho jednoznačná podpora. Dokonca sme sa smiali, že to bolo prvé úspešné referendum na Slovensku. Očakávam niečo podobné aj teraz.
Ako vidíte šancu Poľska a Slovenska v porovnaní so súpermi, ktorí už ohlásili svoju kandidatúru?
Pri úvahách o šanciach sa vždy vychádza z toho, či súperi už kandidovali aj predtým. Nemecká kandidatúra by bola veľmi silná, lebo Mníchov s Garmisch-Partenkirchenom boli predtým súperom Pjongčangu a neuspeli. Celkovo si však myslím, že Poľsko so Slovenskom môžu byť rovnocenným súperom kandidátom, ako švajčiarsky St. Moritz, nórske Oslo či rumunský Brašov.