„V blízkosti ubytovní, kde budú športovci zo socialistických zemí, pripravujú antikomunistické organizácie svoje stanoviská,“ napísalo v apríli 1984 Rudé právo, podľa ktorého emigranti pripravovali teroristické akcie. Oficiálnym dôvodom neúčasti týchto krajín bolo údajné nedostatočné zaistenie bezpečnosti a nerešpektovanie dôstojnosti športovcov. Pravou príčinou však bola odveta za predchádzajúci bojkot OH v Moskve, kam v roku 1980 na podnet USA neprišlo 65 krajín, ktoré protestovali proti invázii Sovietskeho zväzu do Afganistanu.
Z československých športovcov znamenal bojkot OH 1984 tvrdú ranu najmä pre atlétov, ktorí o rok skôr na MS v Helsinkách získali deväť medailí (4+3+2). V Los Angeles sa teda očakávalo opakovanie triumfu a to nielen u svetových šampiónov Jarmily Kratochvílovej, Heleny Fibingerovej či Imricha Bugára. Vrcholnú formu vtedy mali aj cyklisti, hadzanári, veslári, vzpierači a zápasníci. A nakoniec žiadny z olympijských víťazov v Los Angeles nepredviedol lepší výkon než spomenutá trojica.
„Bola som dobre pripravená, veď rok predtým som na majstrovstvách získala tri medaily. Síce mám doma olympijské striebro z Moskvy, ale zlatá je zlatá a po nej som túžila,“ spomenuhla si vlani na osudový rok svetová rekordmanka Kratochvílová, ktorá na ďalšie OH v roku 1988 v Soule nešla, keď rok predtým ukončila aktívnu kariéru.
Niektorí z československých športovcov vtedy podľahli tlaku komunistických funkcionárov a verejne bojkot podporili. Napríklad jedna z horúcich kandidátiek na zlato, guliarka Fibingerová, v televíznom prejave hovorila o svojej trvdej príprave na hry, ale nakoniec sa „postavila za stanovisko ČSOV“, keďže vraj „v určitých kruhoch vznikla anomálna situácia, ktorá nezaručuje čistotu olympijskej myšlienky“.
„Bol to vrchol svinstva v športe. Žiadna náplasť, obyčajná ignorácia a výsmech reprezentantom,“ spomenul si na trucpodnik Družba, ktorý sa konal v roku 1984 v Moskve, chodec Jozef Pribilinec.