Finále ste začali dvomi prešľapmi. Čo ste si pomysleli po druhom neplatnom pokuse?
Nie, nevrátili sa mi spomienky na nešťastnú olympiádu v Pekingu. V Turíne som vedela, že k dispozícii mám až šesť pokusov, preto som na začiatku dosť riskovala. Po druhom prešľape som si však povedala, že nemôžem byť taká hlúpa a stále robiť prešľapy. Upravili sme rozbeh a v nasledujúcom pokuse to už vyšlo.
Stáva sa, že pred vydareným pokusom majú športovci predtuchu. Mali ste ju?
Nič také som nemala (smiech). Ale už v rozcvičke pred súťažou som sa cítila veľmi dobre. Pošepla som to len sestre, nevedel o tom ani tréner. Cítila som, že keď pri odraze trafím dosku, dosiahnem dobrý výsledok.
Na bronz vás dostala tretia séria, v ktorej ste skočili 14,40 m. Čo vám prvé napadlo, keď ste videli výkon a vaše meno na tretej priečke?
So sestrou máme dohodu, že keď mi vyjde odraz, tak mi zakričí. Keď som počula z tribúny jej ,vydŕŕŕž!´, tak som sa snažila počúvnuť. Ja som ten pokus nepovažovala za extrémne vydarený. Ale keď som videla, že je to za štrnásť metrov, tak som počkala na zmeranie. A výsledok ma veľmi príjemne prekvapil.
Verili ste, že ten výkon vám postačí na medailu?
Myslela som, že nebude stačiť. Veď nasledovali ešte tri série pokusov a najmä Srbka Topičová sa zlepšovala. Nemohla som sa pozerať na skoky súperiek. Snažila som sa sústrediť len na seba. Bola som otočená chrbtom k doskočisku a výkony súperiek som vnímala len prostredníctvom reakcií publika. A keď Topičová prešliapla posledný pokus a bolo jasné, že mi bronz neunikne, tak som sa už nevedela sústrediť na môj záverečný skok.
Čo pre vás znamená zisk medaily z halového európskeho šampionátu?
Je pre mňa obrovským zadosťučinením. Strašne veľa ľudí nám už neverilo. Stále len kecali, čo so sestrou chceme a že sme nič nedosiahli. Padol mi veľký kameň zo srdca.
Hneď po zisku bronzu ste hovorili o istých pochybovačoch. Koho ste mysleli?
Kritické hlasy sa objavili najmä po zbabranej olympiáde. Jednak som tým myslela širšiu atletickú verejnosť, ale aj ľudí priamo z prostredia Slovenského atletického zväzu. Niektorým sme už aj povedali, ako veľmi sa mýlili. Snáď sme im už zavreli ústa.
Čo môže znamenať prvá veľká medaila pre vašu budúcnosť?
To naozaj neviem. Stále budem poctivo trénovať a snažiť sa uspieť na každých pretekoch.
Pred kvalifikáciou ste nechceli hovoriť o konečnom umiestnení, ani o výkone. Môžete teraz povedať, na čo ste v kútiku duše mysleli?
Chcela som skočiť nový slovenský rekord a tajne som dúfala v medailu. Lenže po tom, čo som videla v kvalifikácii skákať Grékyňu Papahrístouovú, tak som sa s medailou aj rozlúčila (smeje sa).
Motivovali vás tréner Dubovský alebo sestra Jana nejakou stávkou?
Žiadna stávka sa nekonala. Oslavu urobíme asi až doma s najbližšími. Nemusia mi chystať vôbec nič, mne úplne stačí, keď budeme všetci spolu. Táto medaila patrí trom ľuďom – môjmu trénerovi, mojej sestre a mamine k Medzinárodnému dňu žien.