Richard Varga na olympiáde v Riu de Janiero 2016 prežil jedny z najkrajších pretekov. Odvtedy to však nie je ono. Pribúdajú zranenia, ktoré sa podpísali na úpadku formy. Slovenská triatlonová jednotka si uvedomuje fakty. Necelý rok pred OH v Tokiu ešte nemá istú miestenku. Nezúfa, ale ani nelieta v oblakoch.
„Bola to naháňačka. Nechcem sa vyhovárať, ale mal som dosť smoly. Bol som zranený aj chorý. Náročné to bolo aj po mentálnej stránke, musel som bojovať o každé umiestnenie. Nakoniec to vypálilo na asi najhoršiu sezónu v mojej kariére,“ triezvo hodnotil rok 2019 Varga.
Šialený program
Hlavný cieľ kvalifikovať sa do Tokia nesplnil. Momentálne je druhý pod čiarou, pod piatimi kruhmi sa predstaví 55 najlepších mužov aj žien. Nepomohol mu ani búrlivý záver sezóny, počas ktorého obletel zemeguľu. Najlepšími umiestneniami v sezóne boli dve desiate a dve jedenáste miesta.
„Systém kvalifikácie do Tokia je spravodlivý, len trochu komplikovaný. Nezapísal som si toľko kvalitných umiestnení, ako som chcel. Predtým to bolo ľahšie. Aj o prvú olympiádu do Londýna 2012 som musel bojovať, ale teraz pred Tokiom to je omnoho tvrdšie,“ tvrdil Varga.
Výraznou mierou k tomu prispeli aj zranenia a choroby. Rodák z Bratislavy ich pripisuje najmä náročnému cestovaniu a preplnenému kalendáru. Ten bude pokračovať aj v roku 2020. O posun medzi postupujúcich sa Varga chce pokúsiť v deviatich či desiatich pretekoch v priebehu troch mesiacov.
„Zranenia boli najväčším negatívom sezóny. Zabrzdili ma, keď som mal našliapnuté na solídne výsledky. Keď chcem ísť na olympiádu, musím tento šialený program absolvovať. V minulosti to tak nebolo. Aj s ostatnými triatlonistami sme sa bavili o tom, že momentálne je to veľmi ťažké,“ prezradil Varga.
Triatlonový veterán
Tridsaťročný pretekár Triax Bratislava si v príprave pomáhal premiérovo aj hypoxickým stanom. Zhruba 30-kilogramový simulátor vysokohorského prostredia si doviezol domov do Petržalky. Hučiaci kompresor nechal na balkóne. Hadica, ktorá ho spája so stanom, prechádza cez obývačku. A tak sa Varga v pokoji môže vyspať vo veľhorách.
„Regulujem si to sám, podľa výšky v akej chcem byť. Prvé dva dni som bol mŕtvy. Točila sa mi hlava, bývalo mi zle a bol som unavený. Dcérka sa vždy veľmi teší, keď sa ráno zobudím a môže vojsť ku mne do stanu. Nevadí jej ani teplo, ktoré tam v noci vytvorím,“ smeje sa.
Čakajú ho týždne oddychu a trávenia vianočných sviatkov s rodinou. Nevie sa ich dočkať. Po nich sa bude pripravovať na Kanárskych ostrovoch. Je to klasika, ktorú absolvuje už roky. Dôvodov je viacero. Geografická i finančná dostupnosť, bezpečnosť, kvalitné cesty, krásne prostredie…
„Viem, v akej som pozícii, ale nerozmýšľam nad tým. Som zmierený so silnou konkurenciou. Byť na olympiáde po tretí raz je veľká motivácia. Užil by som si ju viac ako tie dve predošlé, lebo momentálne je to veľký boj,“ netajil Varga.
Foto: SITA, Branislav Bibel
Vie si predstaviť, že by mu postup ušiel. Ak sa tak stane, bude hľadať novú motiváciu na iných vzdialenostiach.
„Už som asi veteránom medzi mladíkmi. Nie je však nereálne zopakovať jedenáste miesto z olympiády v Riu de Janeiro. Triatlon je otvorený, v Tokiu sa môže stať všeličo,“ pripustil.
Na trénera nemá peniaze
Vyskúšal si aj olympijskú trať v Tokiu. Pozdávalo sa mu najmä to, ako sú Japonci pripravení z hľadiska technológií. Olympijského ducha zatiaľ necítil, prekvapila ho aj teplota vody.
„Bola veľmi vysoká, okolo 30 stupňov Celzia. Hrozilo, že ak by bola ešte o dva stupne vyššia, preteky by zrušili. Môže sa to stať aj budúci rok. Netuším, čo by nasledovalo,“ pokračoval Varga.
Organizátorom poskytol jednu z alternatív. Navrhol, aby sa plávalo v bazéne a s odstupmi sa išla cyklistická časť. Netají sa tým, že by mu táto alternatíva ako najlepšiemu plavcovi v štartovom poli vyhovovala.
„Kompetentní sa na tom zasmiali. Budem na to však tlačiť aj cez komisiu športovcov. Podľa mňa by to bolo fér a aj bezpečné. Ak by bol risk zrušenia plávania, pristúpili by sme aj s ostatnými triatlonistami na presun pretekov mimo Tokia,“ pripustil Varga.
Domáci triatlon podľa neho napreduje. Nie však rýchlosťou ako v okolitých krajinách, ktoré Slovensko predbehli. Hlavné príčiny vidí v nedostatku trénerov, slabej práci s talentami či podporore mládeže. Podľa neho by pomohla centralizácia i lepšie financovanie športu.
„Momentálne ani ja nemám trénera, pretože si ho nemôžem dovoliť. Chýba mi, musím si ho robiť sám. Ďalšia vec je, že mám rodinu a nemôžem odísť na dva roky preč. Nejde to, mám väzby a musím robiť kompromisy,“ uzavrel Varga.