„Boli to roky odriekania a teraz nám na krkoch visí veľká čerešnička na zlatej torte,“ vraví pretekár Športového centra polície.
Opadla z vás už počiatočná eufória?
Pocity sú stále fantastické. Teraz keď sme doma, si to chceme ešte viac užiť, v Riu sme na to veľmi nemali čas.
Čo ste pri dojazde do cieľa prežívali?
Bolo to neskutočné. Roky sme nad podobným úspechom rozmýšľali a snívali o ňom. Odrazu sa to stalo realitou a nevedeli sme to vstrebať.
Cítite zadosťučinenie?
Určite. Bola to dlhá, bolestná a tŕnistá cesta za zlatými medailami.
Kedy ste si definitívne uvedomili, že ste olympijskými víťazmi?
Aj po príchode do olympijskej dediny a Slovenského domu na oslavu som Aťovi (Ladislavovi, pozn.) hovoril: To snáď nie je pravda, my sme to dokázali. Neverím tomu, že sme olympijskí víťazi. Bolo to na neuverenie. Všetku našu snahu sme smerovali k Riu – a vyšlo to fantasticky.
Bola finálová jazda vaša najlepšia v kariére?
Som rád, že sme zajazdili tak, ako sme si naplánovali. Nechceli sme to prepáliť. Išli sme do toho s čistou hlavou a sústredení na každý záber. Vždy sa nájdu aj chybičky, ale sme radi, že sme nesklamali našich fanušikov. Verili nám a za to im patrí veľká vďaka.
Slovensko má najťažšie olympijské nominačné preteky na svete. Je aj to jeden z faktorov úspechu?
Jednoznačne. Keď sa chce niekto dostať na Hry cez trojnásobných olympijských víťazov bratov Hochschornerovcov či majstrov Európy Kučeru s Bátikom, má to naozaj veľmi ťažké.
Debut ste premenili na zlato. Netriasli sa vám na štarte kolená?
O to práve ide. Na olympiáde sme síce boli noví, ale máme za sebou nespočetné množstvo takýchto ťažkých pretekov na republikovom šampionáte či vo Svetovom pohári. Olympiáda je síce trochu iná, no zhruba sme vedeli, ako do nej vstúpiť a zvládnuť ju.
Posledná protiprúdná bránka bola šitá na praváka ako ste vy. Pomohlo vám to?
V kvalifikácii to bolo presne naopak – bola postavená na ľavú stranu. Je cítiť, keď máte záber na svoju stranu a kedy nie. Potešilo nás to. Paradoxne, v singloch vyhral Gargaud Chanut pred Matejom Beňušom a vo finále to mal Francúz cez ruku.
Prišlo vám po finále veľa gratulácií?
Keď sme prišli do stanu, pozrel som sa na mobil a stále svietil a zvonil. Mal som tam nespočetné množstvo správ. Bol to výborný pocit, lebo vtedy človek pocíti podporu fanúšikov. Medaila patrí nám, no okrem nás a trénera si ju zaslúžili práve oni, pretože šport bez fanúšikov nie je šport.
Vyvažuje medaila všetko vynaložené úsilie?
Za dlhé roky odriekania nám teraz na krkoch visí veľká čerešnička na zlatej torte. Teraz už neľutujem ani kúsok z toho, čo som musel pre to obetovať. Drina a výdrž sa vyplatila. Lode, s ktorými sme súťažili v juniorských kategóriách, momentálne už nejazdia. Obdivujem na nás tú vytrvalosť.
Budete obhajovať olympijské zlato aj o štyri roky v Tokiu?
Verím, že sa deblkanoe objaví v olympijskom programe aj o štyri roky. Keď to tak bude, určite o účasť na Hrách zabojujeme.
Hovorili ste o tom aj s prezidentom Medzinárodného olympijského výboru Thomasom Bachom. O čo išlo?
V cieli nám prišiel spolu s Tonym Estanguetom, bývalým skvelým vodným slalomárom, zablahoželať k víťazstvu. To nás veľmi potešilo a ceníme si to. Tony bol z našej jazdy nadšený a pred nami všetkými povedal, že táto disciplína potrebuje pomoc Medzinárodného olympijského výboru.
Ako vnímate fakt, že ste možno poslednými olympijskými víťazmi v tejto disciplíne?
Nikto iný ako MOV o tom nemôže rozhodnúť. Verím, že sa nájde cesta k tomu, aby sa najkrajšia kategória vo vodnom slalome zachránila a objavila sa aj v Tokiu 2020.
Čo vás čaká v najbližších dňoch?
Pár dní si oddýchneme. Čakajú nás ešte dve kolá Svetového pohára, ktoré by sme chceli absolvovať. O dva týždňe ideme do Prahy, potom na finále do slovinského Tacenu. Veľký oddych to teda určite nebude… (úsmev)