Preteky v krásnom areáli rýchlostnej kanoistiky na Copacabane, nad ktorým sa vypína hora Corcovado s obrovitou sochou Krista Spasiteľa, odštartujú dnes predpoludním. Prvým zo slovenskej skupiny bude v akcii učeň Vincent Farkas (C1), ktorý si vybojoval miestenku dodatočne na poslednú chvíľu a prišiel zbierať skúsenosti. Hneď po ňom nastúpi Martina Kohlová, jediná žena v slovenskej kanoistickej partii.
„Mierny pretekársky stres cítim od soboty, keď som si prezerala rozpis. Ale už sa veľmi teším, dlho som nesúťažila,“ vravela večne rozosmiata Bratislavčanka.
Zo sedemčlennej slovenskej skupiny rýchlostných kanoistov, ktorá je po atletike druhá najpočetnejšia v slovenskej výprave, trénovala v Riu vôbec prvá. O deň skôr ako ostatní.
„Cítim sa dobre, ale forma sa ťažko odhaduje, pretože stále fúka vietor a stále sa aj točí. Raz ho cítim spredu, potom v chrbte, ale najhorší je bočný vietor, ťažko sa vtedy kormidluje. Som však presvedčená, že keď sa začnú moje preteky, všetko bude v poriadku,“ nestráca optimizmus.
Na kanál vyťahuje len superlatívy, kritiku vody absolútne odmieta. „Bola prehnaná. Je to úžasný areál, so sochou Krista a kopcami okolo veľmi príťažlivý. Mne sa tu jazdí výborne. Kanál je skvelý i voda, už len dúfam, že aj môj výkon bude taký.“
Do olympijských bojov vyrazí v novej lodi, ktorú si sama dizajnovala a zvolila čičmianske vzory ešte skôr, ako sa objavili aj na oblečení slovenských športovcov. „Chcela som si privolať olympiádu a aj sa mi to podarilo,“ vraví 31-ročná reprezentantka.
„Na novej lodi sa mi jazdí perfektne, mám ju od apríla, ale zadanie, ako má vyzerať, som posielala už pred rokom.“
Pripomína zaujímavý fakt, že voda v jazere je mierne slaná.
„To je výnimočná situácia. Na takej vode síce na sústredeniach trénujem, lenže na pretekoch som ju ešte nezažila. To však nie je podstatné, neovplyvňuje to jazdu, tú ovplyvňuje iba silný vietor. Ak vyvolá vlny, vtedy je stabilita lode menšia a zabráni to rýchlym časom,“ vysvetľuje Martina.
Priznáva, že pred štartom dodržiava rituály. „Nie je to nič špeciálne, ale všetko robím vždy rovnako. Začínam dve hodiny pred štartom. Idem sa v rovnakom čase rozjazdiť, rozcvičiť, prezliecť, venujem sa strečingu, počúvam hudbu, ale len do nejakého času, lebo neskôr by ma už rušila. Tréner Filip Petrla mi vždy berie loď, na brehu mi hovorí tradične nejaké povzbudivé veci. Potom zahlási aj niečo vtipné, aby som sa uvoľnila. Povie mi, aby som išla nadýchane – so šľahačkou,“ približuje.
S bývalou parťáčkou v K2 obsadila na oboch predchádzajúcich olympiádach zhodne 13. miesto. „Verím, že bude platiť – do tretice všetko najlepšie. Neprišla som sa len zúčastniť, rada by som sa lúčila s Riom s úsmevom a nie ako v predchádzajúcich prípadoch. Dúfam, že podám výkon, s ktorým budem spokojná. Finále by bolo skvelé. Z minulých olympiád som čakala viac, tak teraz si to azda vynahradím.“
Jej kategória je mimoriadne nabitá a aj najpočetnejšia. „Nechám na trati aj dušu. Dúfam, že kanoistickú výpravu hneď v úvode naladím dobre. Už sa dlho sústreďujem na tieto preteky, robím pre to strašne veľa, tak to musí vyjsť.“
My spolu dokážeme žiť
Skúsená olympionička Martina Kohlová si pochvaľuje atmosféru v Olympijskej dedine. „Je skvelá. Zástupcovia vyše dvesto krajín v nej žijú ako jedna rodina. V celom svete sú nejaké rozbroje, ale my dokážeme spolu vyjsť. Spolu komunikujeme, chodíme do posilňovne, do jedálne, bývame v jednom dome. Pripadá mi to ako jedna obrovská mierová udalosť a keď to takto funguje, vôbec nechápem, aké veci sa dejú vo svete,“ vyjadrila sa slovenská reprezentantka.