V Riu priviedol k historickému bronzu japonského vodného slalomára Takuju Hanedu. „Japonci majú pred mojou prácou obrovský rešpekt. Teší ma, že som ich nesklamal,“ hovorí dvojnásobný európsky i svetový šampión v kategórii C2.
Ako sa zrodila slovensko-japonská spolupráca?
Stojí za ňou predovšetkým Takuja. V osemnástich rokoch sa po strednej škole rozhodol, že príde na Slovensko. Pritiahli ho predovšetkým úspechy Michala Martikána. Jedného dňa si zbalil veci, povedal rodine, že chce v tomto športe niečo dosiahnuť a odišiel. Bez znalostí jazyka si dohodol pobyt v Liptovskom Mikuláši. Bolo to ešte za čias Juraja Ontka, ktorý ho zobral pod svoje krídla prvý.
Vtedy ste sa s Hanedom zoznámili?
Áno, keď som ešte súťažil. Skončil som asi rok a pol potom. Skamarátili sme sa a Takujovi napadlo, či by som ho nechcel trénovať. Nemal som s tým problém. Išlo o osobnú záležitosť – pomôcť kamarátovi. Presťahovali sme sa obaja do Bratislavy, kde začal Takuja študovať.
Váhali ste, či prijať vtedy pomerne exotickú ponuku?
Ani nie. Mal som jedinú podmienku: po tom, ako som si zostavil tím asistentov, som trval na tom, aby sme netrávili väčšinu roka v Japonsku. Chcel som ostať v Bratislave, čo mi japonská strana bez problémov splnila. Japonci neskôr súhlasili aj s tým, aby som sa na sto percent venoval len Hanedovi. Ak sme chceli dosiahnuť úspech, inej cesty nebolo.
Rio potvrdilo, že išlo o správne rozhodnutie…
Úspech naznačili už momenty z priebehu sezóny. Na predolympijských pretekoch v Riu obsadil Takuja druhú priečku. Navyše, darilo sa mu aj vo Svetovom pohári. Súťažil len v Španielsku, kde obsadil štvrté miesto a vo Francúzsku, kde bol tretí. Aj preto sme do Ria išli s cieľom postúpiť do finále.
Aké ohlasy vyvolal v Japonsku Hanedov bronz?
Nečakane veľké. S Takujom sme odpovedali na otázky novinárov ešte tri hodiny po pretekoch. Japonci síce patria k veľmociam v zbieraní olympijských medailí, ale očakávajú ich zo športov, akými sú plávanie, gymnastika či džudo. Úspech vo vodnom slalome ich zaskočil. Napokon, nielen v histórii Japonska, ale aj Ázie sa stalo po prvý raz, že ich pretekár získal olympijskú medailu.
Čo znamená pre vodný slalom v Japonsku?
Niekto si možno myslí, že v Japonsku nemá tento šport žiadnu základňu. V skutočnosti je však porovnateľná so slovenskou, je tam veľké množstvo klubov. Problémom však je, že nie sú na profesionálnej úrovni. Japoncom taktiež chýba dostatočný počet trénerov, nemajú skúsenosti ani trate. Zázemie nie je na bohvieakej úrovni, napriek tomu je vodný slalom rozšírený v každej prefektúre. Napríklad Haneda je odkázaný len na sponzorov. Všetko minie na sústredenia, materiál si taktiež musí zabezpečiť sám. U nás je nemysliteľné, aby si olympionik kupoval za vlastné peniaze loď. Verím preto, že táto medaila pomôže k tomu, aby sa mohli Japonci v budúcnosti oprieť o lepšie zabezpečenie.
Buďte na okamih neskromný a priznajte: aký veľký podiel máte na Hanedovej medaile?
Ťažko povedať. Snažil som sa len o to, aby som si svoju prácu odviedol najlepšie, ako viem. O ostatné sa už postaral Takuja. Je to špičkový športovec so skvelým prístupom i životosprávou. Keď to môžem porovnať trebárs s Michalom Martikánom, tak Takuja sa mu veľmi podobá úsilím, profesionálnym prístupom. Má len jednu nevýhodu: od príchodu na Slovensko musel dobiehať zameškané.
Foto: Archív Milana Kubáňa
Ako to myslíte?
V Japonsku nemohol jazdiť na umelej trati, bol viac či menej samouk. Serióznejšie sa tomu začal venovať až od osemnástich rokov. Vtedy už mali jeho súperi za sebou osem rokov kvalitného tréningu. Bolo náročné všetko dobehnúť. Práve vtedy sa totiž pretekár najlepšie učí základy.
Vnímajú vás Japonci ako muža, na ktorého pleciach leží váha ich úspechu či neúspechu vo vodnom slalome?
Majú pred mojou prácou rešpekt. Prejavujú mi úctu, ďakujú mi. Hovoria mi, že píšem veľkú históriu. Nesklamal som ich, z čoho mám obrovskú radosť. Svedčí o tom aj okamih po finálovej jazde. Prišiel za mnou japonský minister športu a osobne mi poďakoval. Hreje ma to pri srdci. Napriek tomu, že viem, že nezmením celý ich systém, nepostavia z ničoho nič chýbajúce stredisko. Avšak postupnou detailnou prácou im aj tak môžem pomôcť.
Pri japonskej reprezentácii pôsobíte od apríla 2010. Neláka vás návrat do slovenských služieb?
Prirodzene. Japonsko som poňal ako veľkú výzvu, skúsenosť. Nevylučujem však, že v budúcnosti zakotvím v slovenských farbách. Teraz to však nie je reálne. Po tom, ako zvolili Tokio za dejisko olympijských hier 2020, vkladajú Japonci do mňa veľké nádeje. Chcú, aby som ich dobre pripravil. V tomto momente by som nechcel misiu prerušiť. Tokio by totiž mohlo byť mojím vrcholom pri japonskej reprezentácii. Potom možno príde zmnena a uvidím, aké budú podmienky na Slovensku.