Skúsenosti či rady však svojim krajanom neodovzdávajú. Sú v zahraničných službách.
Martin Olejňák a Milan Kubáň.
Tréner svetových párov
Dvaja slovenskí tréneri na olympijských hrách v Riu de Janeiro stoja pod cudzími vlajkami. Poľskou a japonskou.
„Priznávam, olympiádu by som si zrejme užil viac, keby som bol členom slovenskej výpravy. Z emotívneho hľadiska určite. Kdesi v kútiku duše dúfam, že sa toho raz dočkám. Zároveň som však profesionál. Poliaci ma platia, robím preto pre nich maximum, držím im palce. Iné by to nebolo ani v prípade, keby na druhej strane siete stáli Slováci,“ vraví Olejňák.
Rodák zo Spišskej Novej Vsi je šéftrénerom poľských reprezentantov v plážovom volejbale. V tejto pozícii pôsobí už štyri sezóny. „Poľská federácia ma oslovila už v roku 2010. Vtedy som však viedol len jednu ich mužskú dvojicu – Fijaleka s Prudelom. V Londýne uhrali štvrťfinále, čo v Poľsku považovali za úspech, a tak mi zverili reprezentáciu,“ hovorí.
Olejňák má vo svete plážového volejbalu rešpekt. Trénuje svetové páry. V minulosti viedol populárne rakúske sesterské duo Schwaigerových. Na olympijských hrách v Pekingu 2008 sa s ním tešil z postupu medzi osmičku najlepších. Pod jeho vedením sa zaradilo do úzkej svetovej špičky.
V Riu pracuje 46-ročný expert taktiež s hviezdnymi dvojicami. Fijalek s Prudelom sú vo svetovom rebríčku na jedenástej priečke. Mladíci Losiak a Kantor sú dokonca štvrtým najlepším párom planéty.
„Tomu sme prispôsobili aj ambície. Národná federácia mi dala za úlohu, aby som do Ria priviedol dva páry. To sa podarilo. Teraz máme pred sebou ďalšiu výzvu. Poliaci by privítali medailu,“ vraví absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. „Najmä dvojica Fijalek, Prudel si dala za cieľ obstáť v Riu lepšie ako v Londýne, tam obsadila piatu priečku. Mimochodom, od postupu do semifinále ich vtedy delil jediný bod.“
Zo zábavky biznis
Olejňákove kvality sú nespochybniteľné. Pýši sa účasťou na štyroch olympiádach (Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012 a Rio 2016). Svojich zverencov priviedol k viacerým medailám z prestížnych Grand Slamov. Pre plážový volejbal na Slovensku, ktorý sa postupu pod päticu kruhov dosiaľ nedočkal, by mali obrovskú cenu.
Je reálne, aby jedného dňa pracoval práve preň?
„Samozrejme. Mal by som z toho obrovskú radosť. Napokon, keď dnes už nejestvujúca dvojica Nestarcová, Dubovcová vstupovala do svetového volejbalu, snažil som sa jej pomáhať. Trénerovi Dubovcovi som dal kontakty, pár rád. Vždy mi záležalo na tom, aby malo Slovensko vo svete dobrú reputáciu. Pamätám si, ako Natália s Dominikou získali v Stavangeri svoju prvú veľkú medailu. Boli to veľmi príjemné pocity. Napriek tomu, že som nebol ich tréner,“ popisuje Olejňák.
A jedným dychom pokračuje: „Keby prišla zaujímavá ponuka, neváhal by som. Vedel by som si napríklad predstaviť spoluprácu s Dubovcovou. Chcel by som jej pomôcť prebojovať sa na olympiádu. Neskromne poviem, že pri nájdení vhodnej partnerky by sa mohla pokúsiť aj o zisk medaily,“ tvrdí.
Skúsený kouč je vzorom profesionála. Pochodil svet. Vie, čo všetko stojí za miestenkou pre vstup medzi elitu. Pracoval v Rakúsku, jednej z bášt plážového volejbalu. Môže porovnávať.
„Na Slovensku je problém najmä v základni. Väčšina hráčov, ktorí sa venujú halovému volejbalu, vnímajú plážový len ako doplnok, zábavku. Investujú doň možno čas, nie však peniaze. Bez nich to nejde. Pritom dobré výsledky vám môžu zaručiť podporu od štátu, federácie. Zo zábavky sa zrazu môže stať zamestnanie, v ktorom sa dá celkom solídne zarobiť.“
Jedným okom sleduje krajanov
Ihneď poukazuje na najvhodnejší príklad. „Rakúšania majú aspoň jeden pár na olympiáde zakaždým od Sydney 2000. Robia plážový volejbal na celkom inej úrovni. Stačí sa prísť pozrieť do Klagenfurtu, kde sa každoročne koná jeden z najlepších turnajov sveta. Jeho návštevnosť sa pohybuje od 100 do 150-tisíc divákov. Pri takej masovosti si potom hráči zháňajú sponzorov podstatne jednoduchšie.“
Návrat do slovenských služieb je zatiaľ len Olejňákovým želaním. V Riu sa naplno venuje naplneniu vysokých poľských ambícií. „Zaoberám sa len vlastným športom. Nesledujem ani výsledky ostatných poľských športovcov. Pravdupovediac, ani ma to nezaujíma. Jedným okom sa dívam len na Slovákov a úprimne im držím palce,“ hovorí Olejňák.
Mal by ich v prospech svojich krajanov zaťaté aj v prípade, že by boli súpermi niektorého z poľských párov?
„To, samozrejme, nie,“ zasmeje sa. „Zároveň sa však nehrám na to, že som sem prišiel s ostatnými Poliakmi bojovať za jednu krajinu. Hymnu by som taktiež pri prípadnom triumfe nespieval. Nepoznám ani jej slová. Som predsa Slovák. A napokon, niečo podobné odo mňa ani nik neočakáva,“ zakončil slovenský tréner žijúci v Bratislave.
Slováci v úzadí tenisových hviezd
Značný slovenský podpis je aj na tenisových kurtoch v Riu de Janeiro. Svetovú jednotku Novaka Djokoviča vedie už takmer desaťročie Marián Vajda. Jeho krajan Vladimír Pláteník trénuje Rusku Dariu Kasatkinovú. Tej sa na rozdiel od Srba v Brazílii darí. Pri premiére pod piatimi kruhmi sa prebojovala do štvrťfinále.