Foto: Michal Zeman, Pravda
Trošku komplikovaná cesta, lenže Monika Šebestová z Holíča sa po nej stala dobrovoľníčkou na Hrách XXXI. olympiády. Organizátori využívajú jej jazykové znalosti a vybrali ju ako jednu z 50-tisícovej armády dobrovoľných pracovníkov, ktorí pomáhajú zabezpečovať chod veľkého podujatia.
Pomáhala deťom v sirotinci
Monika vypomáha na štadióne Whitewater v Deodore v súťažiach vodných slalomárov, pohybuje sa najmä v mixzóne, kde sa po súťažiach stretáva so športovcami. Využívajú jej jazykové schopnosti, okrem angličtiny hovorí aj po portugalsky, čo je oficiálny jazyk domorodcov.
Vyštudovala na filozofickej fakulte v Nitre angličtinu s estetikou a žije v dejisku športového sviatku s prestávkami od roku 2011. Našla si v Riu de Janeiro priateľa Marcosa a rozhodla sa tu usadiť.
„Nie všetko sa vždy deje tak, ako človek chce a ako si predstavuje. Dlho som si v Brazílii hľadala prácu, ale nemala som šťastie, tak som sa dočasne presídlila do Kuvajtu, kde učím na anglickej univerzite angličtinu. Som tam už desať mesiacov,“ vysvetľuje Holíčanka, ktorá začala po škole pracovať v Prahe.
Do Južnej Ameriky sa vybrala ako pracovníčka neziskovej organizácie a pomáhala v Riu v detskom sirotinci. Tento program trval celý rok.
„Bol krytý Európskou úniou, dalo sa to zvládnuť, mala som zabezpečené ubytovanie, ale bolo to náročné obdobie, pretože som dostávala mesačne 600 realov, čo nie je ani dvesto eur. Cez týždeň som pôsobila v jazykovej škole na známej pláži v Ipaneme a z toho, čo sa zarobilo, sa financoval z veľkej časti sirotinec. Cez víkendy som trávila čas v ňom. Robili sme veľkých kamarátov deťom, väčšina z nich mala rodičov drogovo závislých a nemohli sa o nich starať.“
Keď odchádzam, Brazília mi chýba
Zdôrazňuje, že vďaka tejto práci, sa aj ona naučila veľa vecí. „Najmä žiť skromne. Vzdala som sa konzumného života, na ktorý sme doma zvyknutí. Zistila som, že človek k tomu, aby existoval, nepotrebuje veľa vecí,“ vysvetľuje.
Rýchlo si zvykla, páči sa jej život v tejto krajine i prístup domorodcov k nemu, ich životná filozofia. "Brazílčania majú k sebe bližšie ako my, sú priateľskí, dobrosrdeční, bezprostrední, vedia sa radovať aj z maličkostí a neriešia mnohé otázky, ktoré sú pre Európanov dôležité.
Pracovala som aj v niektorých firmách a aj vzťahy na pracovisku sú lepšie ako u nás, medzi ľuďmi vládne väčšia kolegialita, spolupatričnosť. V Brazílii sa môj život spomalil, tu sa ľudia nenaháňajú, žijú pokojnejším životom a vedia si ho vychutnať. Už teraz viem, že kedykoľvek opustím Brazíliu, tak mi bude chýbať. Keď sa o tri týždne vyberiem späť do Kuvajtu, bude mi smutno, radšej na to ani nemyslím."
Keď sa rozbehli naplno prípravy na olympijské hry, najprv sa ohlásila na Slovenskom olympijskom výbore a ponúkla svoju pomoc. „Potom som sa zaregistrovala na webovej stránke Rio 2016 v sekcii jazykovej pomoci. Ponuku som nedostala a myslela som si, že táto možnosť už padla. Navyše som v tom čase vycestovala už do Kuvajtu,“ vysvetľuje.
V tíme dobrovoľníkov chce zostať do konca
Mesiac pred olympiádou sa vrátila do Ria, tešila sa na dlhú dovolenku a vtedy sa jej ozvali organizátori. „Ponúkli mi prácu v Deodore a prijala som ju,“ pokračuje.
Prvý raz sa zúčastňuje na takom veľkom športovom podujatí, s podobnou prácou nemala doteraz skúsenosti. „Zažila som v Brazílii pred dvoma rokmi majstrovstvá sveta vo futbale. Pravda, len ako fanúšička. Atmosféra bola vynikajúca, mám zatiaľ pocit, že šampionát strhol Brazílčanov ešte viac, lebo oni sú blázni do futbalu. Olympiáda má veľmi široký program, každý si vyberie, čo ho zaujíma, všetko sa nedá odsledovať. Teším sa, že pôsobím vo vodnoslalomárskom areáli, môžem sledovať zblízka aj slovenských reprezentantov, ktorí majú šance na dobré umiestnenie, verím, že budeme oslavovať nejaké medaily.“
Keď sa skončia súťaže vo vodnom slalome, rada by ešte zostala v olympijskom dobrovoľníckom tíme. „Povedali mi, že taká možnosť existuje a chcela by som sa presunúť do neďalekého strediska Mountain Bike Centre, kde sa uskutočnia súťaže v horskej cyklistike. Možno zaváži, že sa tam predstaví aj Slovák – Peter Sagan. Veľmi mu držím palce, teším sa na neho. Pre mňa by bolo veľkým zážitkom, keby som sa s ním stretla a mohla ho povzbudiť.“