Z Damašku cez libanonský Bejrút a Istanbul sa im v tureckom Izmire podarilo vtesnať na malý nafukovací čln smerujúci na grécky ostrov Lesbos. Určený pre šiestich, siedmich ľudí, tiesnilo sa ich tam však až dvadsať. Po asi tridsiatich minútach cesty motor vypovedal službu a hrozilo, že preťažená „bárka“, do ktorej začalo zatekať, sa prevrhne. Yusra Mardiniová, jej sestra Sarah a ďalšia žena skočili do vody, tlačili a ťahali čln až na breh. Údajne viac než štyri hodiny.
„Len my tri sme vedeli plávať. Vravela som si, že by bolo ozaj smutné, ak by som sa utopila v mori, keďže som plavkyňa. Musela som to spraviť,“ prezradila osemnásťročná hrdinka, ktorá bude na augustových olympijských hrách v Riu de Janeiro súťažiť v desaťčlennej výprave zloženej z utečencov. Všetci s olympijskou vlajkou pri mene.
Od strašidelného zážitku nenávidí otvorené more. Žije a trénuje v nemeckom Berlíne v klube Wasserfreunde Spandau 04. Do krajiny sa podarilo dostať aj jej rodičom. „Mnohí ľudia by si z nej mali brať príklad,“ vraví kouč sýrskej nádeje Sven Spannekrebs a s optimizmom hľadí na Tokio 2020. „Napreduje rýchlejšie, než sme očakávali. Je veľmi cieľavedomá, mentálne silná. Všetko podriaďuje tomu, čo chce dosiahnuť. Jej úroveň organizácie je nemecká.“
V olympijskom 50-metrovom bazéne vedľa školy trénuje Mardiniová dvakrát denne po dve, tri hodiny. „Občas aj od piatej ráno. Je však stále vidieť progres, čo je dobré,“ vraví Yusra, ktorá má problém s neľahkým jazykom, ale dohovorí sa. „Snažím sa. Použijem dve nemecké slovíčka, k nim päť anglických a všetci mi rozumejú,“ smeje sa životaschopná dievčina, ktorá pred každými pretekmi spína ruky a hľadí do nebies. Hoci na najlepšie plavkyne si nemôže trúfať, nad coubertinovským odkazom len mávne rukou. V Riu sa predstaví v disciplíne 200 m voľný spôsob. „Túžim po tom, čo každý účastník olympiády – najlepšie zlatej medaile. Chcem, aby na mňa všetci utečenci boli hrdí. Všetkým ukázať, že hoci sme prešli náročnú cestu, môžeme niečo dosiahnuť. Všetci sme športovci. Nesmiete premýšľať nad tým, že ten je zo Sýrie, ten je z Londýna alebo z Nemecka. Musíte zamerať svoju pozornosť výlučne na preteky. Toto je tvoja dráha, tvoja čiapka, tvoje okuliare.“
S kamarátkami, čo jej zostali v domovine, vďaka internetu neprerušila kontakty. „Objednávajú si cezo mňa bikiny, lebo tu sú výhodnejšie,“ prezrádza s úsmevom. „Samozrejme, chýba mi domov, ale možno si vybudujem druhý tu v Nemecku. A keď budem staršia dáma, tak sa vrátim do Sýrie a prehovorím o mojej skúsenosti.“