Foto: Ján Luky
V kvalifikácii v rámci súťaží majstrovstiev Európy postúpila do finále, v ktorom síce podľahla v rozstrele o jeden šíp Yasemine Anagozovej z Turecka, ale aj druhé miesto znamenalo pre ňu historický úspech a miestenku do Ria de Janeiro. „Postup som si vybojovala už po semifinálovom víťazstve, všetci mi gratulovali, bola som šťastná. Trošku sa to prejavilo na strate koncentrácie, možno aj preto som vo finále podľahla, hoci len tesne,“ približovala 22-ročná lukostreľkyňa Blue Arrows Viničné.
Čo pre vás znamená tento postup?
Veľmi veľa. Je to veľká udalosť a odmena za roky tvrdej práce. Som šťastná, že budem reprezentovať Slovensko i tento nádherný šport v Riu.
Aj výsledky v jednotlivých kolách naznačujú, že to bol veľký boj…
Bolo to tak. Absolvovala som mimoriadne náročné súboje. Mala som pocit, že všetky moje súperky sa výborne vyspali. Do každého dali svoje maximum, o to viac ma potešilo, že som ich dokázala zdolať.
Čo podľa vás nakoniec rozhodlo?
Mala som obavy z upršaného anglického počasia. A k tomu aj veterného. Pomohlo mi, že aj na domácej strelnici vo Viničnom mám podobné podmienky. Tiež často bojujem s vetrom. V týždni som sa s ním naučila pracovať, myslím si, že to rozhodlo.
Lukostreľba nie je taký známy šport. Priblížte, čo vám dalo najviac zabrať?
Je potrebné vedieť premieriť, správne nakloniť luk a najmä si veriť. Podľa mňa je to často v hlave. V nej fúka viac ako v reálnej situácii. Človek sa vetrom roztrasie, zaťažuje sa tým, či bude fúkať alebo nie, ako to zvládne. Dôležité je udržať si pevné nervy, ruky, mať ostré mieridlo. Povedala som si, že teraz dám do toho všetko a musím to zvládnuť. Sebadôvera je dôležitá.
Miestenku máte vo vrecku, čo ďalej? Ako vidíte vaše šance v Riu?
Tam už štartuje len absolútna svetová špička. Mimoriadne silné tímy sú najmä z Kórey alebo USA. Súperky však nie sú pre mňa neznáme, stretávam sa s nimi na veľkých podujatiach, Svetových pohároch, majstrovstvách sveta. Už aj ja si budujem svoje meno a verím, že im budem dôstojnou konkurenciou.
Čo to znamená z pohľadu výsledkov?
Štartuje 64 žien a dúfam, že sa umiestnim niekde v prvej polovici poradia. Teší ma, že aspoň trošku budem reprezentovať aj menšie krajiny, ktoré nemajú také ideálne podmienky a ťažko môžu konkurovať lukostreleckým veľmociam.
V čom sú lepšie podmienky najsilnejších?
Strieľajú celoročne zo súťažnej vzdialenosti. To ja nemôžem, v zime trénujem v hale, strieľam z osemnástich metrov, to sa prejavuje. V špičkových krajinách je silná konkurencia, veľká základňa pretekárov, z ktorých vyrastá sila. Majú svoje zázemie, veľkú podporu, starostlivosť, početné tímy. Preto sa so mnou tešili i menšie krajiny.
Ktoré sú to?
Slovinci, Maďari, ale aj Česi, ktorým postup unikol medzi mužmi.
Aké predpoklady musí mať úspešná lukostrelkyňa?
Dôležitý je súlad fyzickej a psychickej kondície. Ak nemám pohodu, keď som nepokojná, keď mám pred sebou skúšku, tak je problém. Aj môj tréner vie, že začnem strieľať, keď už nemyslím na iné problémy. Samozrejme, bez množstva hodín a výstrelov na strelnici by to nešlo.
Viete povedať, koľko je to výstrelov za rok?
Je to vysoké číslo – dvadsaťtisíc výstrelov.
Aký program vás teraz čaká?
Príprava pokračuje, aj kondičná, aj strelecká. Teraz cestujem na Svetový pohár do Antalye. Tam je šanca ešte bojovať o posledné letenky do Ria. Stretne sa široká špička, viac ako sto žien, tie, čo už si účasť vybojovali, aj tie, čo o ňu ešte zabojujú. Som rada, že mne už padol kameň zo srdca, idem si to užiť. Zároveň uvidím, na čom výkonnostne som.
Väčšina športovcov si bola pozrieť podmienky v Riu. Vy ste už navštívili olympijské mesto?
Nie, olympijskú strelnicu nepoznám. Doteraz nebol čas. Mala som stále preteky a ešte aj finišujem v škole, čakajú ma bakalárske skúšky na odbore systematickej biológie na Prírodovedeckej fakulte UK. Musím zvládnuť obhajoby. Chcela by som byť dobrá aj v škole, aj v lukostreľbe.
Máte veľkú podporu v rodine. Váš otec je známy karatista i tréner. Nemrzelo ho, že ste sa vydali inou cestou?
Nie, mám u neho veľkú podporu. Prešla som aj karatistickou prípravou, venovala som sa mu päť rokov, získala som v ňom húževnatosť, fyzickú odolnosť, schopnosť koncentrácie. Aj otec túžil štartovať na olympiáde, ale karate v programe nie je, takže to sa mu nemohlo splniť. Teraz sa vidí vo mne, som rada, že som mu splnila jeho predstavy. A verím, že sa pôjde na mňa do Ria aj pozrieť.