Veď posúďte sami: priemerne úspešný deblista musí ukončiť kariéru, lebo mu na kurte z ničoho nič brní v nohe. Pri tenise zostane – trénuje deti v Piešťanoch.
Štyri a pol roka. Pri jednej z návštev Slovenska si naňho spomenie hviezdny Mike Bryan. Chce si s ním ťuknúť – pripraviť sa na podujatie v Madride.
Ukazuje sa, že Polášek nič nezabúda a Američan mu poradí, aby to ešte vyskúšal. Bolesť sa aj pri väčšej záťaži zázračne stráca a o necelé tri roky je zo zabudnutého Slováka jeden z najlepších tenistov na svete.
Na Australian Open sa teší z prvého grandslamového titulu. A aby toho nebolo málo, v tej chvíli sa mu na opačnom konci planéty narodí dcérka.
Príliš sladké, všakže?
Veľkí ľudia však píšu nevšedné príbehy… Silné a pravdivé.
V minulosti sme spolu urobili zopár rozhovorov, jeden z nich na sklonku sezóny 2018. Pár mesiacov po tom, ako sa rozhodol pre návrat.
Polášek bol úprimný, zaujímavý, neľutoval sa, ani si nestaval vzdušné zámky. Pôsobil veľmi zrelo – absolútne nad vecou.
Dostať od športovcov zaujímavé odpovede na otázky býva neraz ťažké. Polášek je vždy ochotný – naposledy po nedeľňajšom finále, keď odpovedal z lietadla počas cesty domov.
Tí, ktorí ho poznajú lepšie, dajú zaňho ruku do ohňa. Ani úspech ho vraj nezmení.
Po víťazstve v Melbourne a suverénne najlepšom výkone zo všetkých účinkujúcich vravel: ale na Ivana Dodiga sa dá zvyčajne viac spoľahnúť ako na mňa.
A pri neustálom pripomínaní veľkého úspechu: chlieb zajtra lacnejší nebude, rodina je aj tak najviac.
Silné, pravdivé. A možno až príliš dokonalé.