Niet sa čomu diviť, že pred vrcholom sezóny sám sebe kládol nepríjemnú otázku. Ísť či neísť na šampionát? Inokedy kacírska myšlienka, teraz logická premisa.
Nakoniec Tótha a Czakovú poslal na rozpálený asfalt neďaleko Kalifovho štadióna pri pocitovej teplote viac ako 40 stupňov. Sledovať, ako sa jeho zverenci i ich konkurenti zahrávajú so zdravím, muselo byť pre neho bolestivé.
Reči kompetentných o tom, že nočný štart pri umelom osvetlení poskytne vytrvalcom prijateľné podmienky, boli plané. Nefungujúce osviežujúce sprchy popri trati a nedostatok vody na občerstvovacích staniciach je ďalším faux pas rozprávkovo bohatých organizátorov.
Na druhej strane šampionát priniesol niečo, na čo kráľovná športov nie je zvyknutá. Klimatizáciu, ktorá jej starým kostiam prináša doteraz nepoznaný komfort. Smelé slová o poskytnutí 26-stupňového „chládku“ šejkovia naplnili, za čo si zaslúžili pochvalu od športovcov i expertov.
Na jednej strane boli prísľuby, druhú tvorili fakty. Spolu vytvorili zaujímavú mozaiku. Zhora krásnu a pokrokovú. Na spodku neznesiteľnú a nebezpečnú.
Každý z desiatich dní šampionátu sa niekoľkokrát roztočí. A striedavo ukazuje obe strany katarskej mince. Ligoce sa a zároveň páli tak, ako žiadna iná.
Azda len jediná. Tá budúcoročná z Tokia.