„Pohľad diváka môže byť naozaj taký, ale iba ja viem, ako veľmi sa Martin v zápase proti Sandrovi Ehratovi snažil. Po prvom sete si sadol na lavičku a rozplakal sa,“ povedal medzi štyrmi očami Dominik Hrbatý. Aj tie jeho sa odrazu leskli a kútiky červenali.
Veru, aj taký rozdielny môže byť pohľad z tribúny a z lavičky. Z bezprostrednej blízkosti.
V tej chvíli aj ostré pero zmäkne a nadmieru kritickým myšlienkam sa otvoria oči. Predsa každý z nás reaguje na chvíle, keď sa mu v živote nedarí, inak. Málokto dokáže ukryť slabosť pod masku Rafaela Nadala. Iba Novak Djokovič sa vie vo chvíľach beznádeje vypnúť k heroickým výkonom.
U Martina Kližana je to inak. Frustráciu maskuje nezáujmom. Neznamená to však, že sa nesnaží!
Dve sezóny pracoval na svojom pozitívnejšom imidži, bol to on, kto držal daviscupový tím nad vodou. Na budúci rok ho zrejme odmenia medailou za oddanosť slovenskému tenisu. Aj keď nebol vždy ukážkovým reprezentantom, lepšieho Slovensko za poslednú dekádu nemalo.
Jeho piatkový výkon v očiach nejedného fanúšika všetko dobré zbúral. Avšak v takom prípade to bol veľmi nespravodlivý súd.