Čo by sa zmenilo? Znamenalo by to, že Slovan hral v Nikšiči a predtým doma s absolútnym outsiderom dobre? Že je napokon všetko v najlepšom poriadku?
Takže na rovinu: bol to trapas. Podraz voči klubu, fanúšikom, slovenskému futbalu. Nenormálna futbalová bieda za šialené peniaze. A nič by na tomto nezmenil ani fakt, keby neborák Šporar, ktorý len zavŕšil bezkrvný a bezmyšlienkovitý výkon mužstva, prekonal čiernohorského brankára.
Slovenský majster nebol ani na jeden zápas dobre pripravený. Nedostal sa ani do predsiene priemerného európskeho futbalu. Rok sa na tento moment chystal a potom predviedol taký mizerný výkon. Nepochopiteľné predzápasové vyjadrenia, že je lepší a že nemá obavy o postup, boli reči od veci, len naznačovali, že slovanisti nevedia, kde je sever.
Už prvý zápas bol varovný prepadák, tím nezvládol a nebol najmenší dôvod na pochybný optimizmus. Bol to len signál na vyhlásenie absolútnej mobilizácie síl, lebo niečo zasa nie je v poriadku.
Čo by sa dialo, keby mal Šporar pri poslednej penalte trochu viac šťastia?
Na Tehelnom poli by si odfajkli splnenú úlohu a mohli si ďalší rok vegetiť v slabej slovenskej lige.
V hodnoteniach by sa možno objavil dobromyseľne zdvihnutý prst a konštatovanie, že z tohoto by sa malo mužstvo poučiť.
Už v ďalšom kole by si s touto výkonnosťou rozbili slovanisti ústa na Nikózii, ale ďalší rok by si žili vo falošnej ilúzii o svojej výnimočnosti. A čakali na zázrak.
Bolo to pre mnohých nepríjemné vytriezvenie. A smutné poznanie, že slovenský majster je naozaj slabý. Ešte slabší, ako sme si mohli predstaviť.