Vyčíta sa mu kadečo – nevyspytateľnosť, nevyrovnanosť i psychická labilnosť. Nie nadarmo sa hovorí, že klasický ženský výsledok je 6:1, 0:6, 6:0. Niekto tomu vraví nuda.
V zápasoch majú oveľa väčšie výkyvy ako muži. Raz sú dole, potom zasa chvíľu hore – až kým nepríde ďalší úder, ktorý definitívne zlomí ich odpor. To je proste fakt, ktorý má objektívne príčiny – okrem tých biologických sú ženy citlivejšie a vnímavejšie.
Ale v Melbourne vôbec nenudili. Naopak, ak niečo dvíhalo zo stoličiek, tak to boli zápasy Osakovej s Kvitovou, Williamsovej proti Plíškovej či Halepovej, ale aj duely Šarapovovej, Svitolinovej, Keninovej, či mladučkej Anisimovej. Výsledky neurčovala slabosť, ale sila, rozhodovali víťazné údery a nie nevynútené chyby.
Jednoducho paráda – ani jeden hluchý deň na Australian Open.
U mužov to tentoraz až taká zábava nebola. Lebo kto videl, v akej úžasnej forme hrali od úvodu Nadal s Djokovičom, mohol čakať už iba na finále. Všetko medzi tým – a po vypadnutí Federera obzvlášť – boli iba zahrievacie kolá. Nevideli sme toľko strhujúcich partií, ani veľkých obratov. Bolo to akési fádne.
Možno že o pár mesiacov v Paríži už nič z toho nebude pravda. Ale dnes platí – a nech už finále Djokovič – Nadal dopadne akokoľvek – že ženy to mužom v Melbourne poriadne natreli.
Škoda len, že sa nepridali aj Slovenky. Ale to je už o inom.