A hoci Miroslav Šatan dal profesionálnemu hokeju zbohom pred vyše štyrmi rokmi, s dlhoročnou a úspešnou hráčskou kariérou sa rozlúčil až teraz. Exhibične, emotívne, slávnostne.
Kapitánovi zlatej generácie pri nej asistovali viacerí majstri sveta z Göteborgu 2002 i bývalí spoluhráči.
Rodák z Topoľčian dosiahol takmer všetko, v bohatej zbierke trofejí mu chýba len olympijský kov. Ten mu osud nedožičil, hoci vo Vancouvri 2010 naň takmer siahol.
Vrodenú túžbu víťaziť dával najavo už ako hokejom posadnuté chlapča, prirodzene ho vyniesla do pozície lídra v každom tíme, v ktorom pôsobil – od žiackych v Topoľčanoch cez slovenskú reprezentáciu až po kluby v prestížnej NHL.
Jozef Nemec, prísny tréner-telocvikár, ktorý ho formoval v začiatkoch, neraz pripomenul, že musel malého Mira s veľkou gurážou aj brzdiť, lebo chcel hrať aj s nedoliečeným zranením. Bolo symbolické, že keď zavítal Stanleyho pohár do Jacoviec, zdvihli ho nad hlavu spolu.
Július Šupler dal talentovanému mladíkovi príležitosť pri tvorbe slovenskej reprezentácie – a on sa mu odvďačil tak, že sa na lillehammerskej olympiáde stal s deviatimi gólmi najlepším strelcom. S touto vizitkou prešiel do NHL a aj v nej potvrdil povesť obávaného zakončovateľa. Predurčila ho na to herná inteligencia, predvídavosť a inštinkt byť v správny čas na správnom mieste.
V neľahkých časoch, keď sa v slovenskom hokeji aj štrajkovalo, prevzal Šatan zodpovednosť a v pozícii generálneho manažéra sa usiluje prinavrátiť mu niekdajšie krásne časy.
Vďaka, Miro za ne – a veľa šťastia!