Banskobystričania vedia o tom svoje. Ich náskok 3:0 vo finálovej sérii proti trenčianskej Dukle akoby ich ukolísal, prišli oň a zlato museli vybojovať na ľade rozbehnutej Dukly, ktorá sa dostala do miernej výhody. Rozhodujúci siedmy zápas však umne režírovali a napokon sa dočkali opätovnej korunovácie.
Vlani vyhrali zverenci ambiciózneho Vladimíra Országha i základnú časť najvyššej slovenskej súťaže, v tomto ročníku šli do play off zo štvrtého miesta. Semifinálovú i finálovú sériu začínali dvoma zápasmi u súperov, napínavú finálovú rozhodli vo svoj prospech.
V porovnaní s minulou sezónou sa v tíme vymenilo pätnásť(!) hráčov, no najvyššie ambície ostali ako norma. Svedčí to o cieľavedomej stratégii i kvalitnom skautingu pri formovaní tímu.
Dlhodobejšia orientácia na zámorský spôsob hry – Országh hovorí o priamočiarom ťahu sever, juh, hore, dolu – ktorého prvkom je aj silovejší prejav, prináša Banskej Bystrici osoh. Klub má jasnú filozofiu i koncepciu, kráča svojou cestou za titulmi.
O jej úspešnosti svedčia štyri finálové účasti nepretržite, dve z nich mužstvo s baranom v logu premenilo na zlato.
Uznanie si zaslúži aj Trenčín. Po troch prehrách zdramatizoval sériu a prispel k zaujímavému vyvrcholeniu súťaže. Pred rokom sa zachraňoval, teraz sa stal skokanom sezóny, opäť sa vrátil na medailovú pozíciu hodnú jej tradície.
Hráči majstra sú vždy v kurze. Preto viacerí každoročne aj z Banskej Bystrice odchádzajú za lepšími ponukami, tréneri opäť stavajú takmer nový tím. Mení sa ako voda v Hrone. Ďalšou výzvou nech je najlepších udržať – a v európskom kontexte posunúť vyššie Banskú Bystricu.
Byť kráľom doma – už dvojnásobným – hreje, mať väčší rešpekt v Lige šampiónov je ešte príťažlivejšie, avšak podstatne náročnejšie.
Aj to však patrí k vizitke bašty.