Ferrari? Keď som prišiel do NHL, ihneď som si začal šetriť, spomína Višňovský. Prezradil mená dvoch slovenských hviezd, ktorým je jedno, na čom jazdia

Na diskusiu o všetkom – od rýchlych áut, cez motokáry, zážitky z veľkých cien až po pokuty. Majstra sveta z Göteborgu 2002 sme zastihli počas cesty na exhibičný zápas legiend v Košiciach.

Koľko máte práve na tachometri?

Presne 53. (smiech) Šiel som spodom na Lučenec a poviem vám, to je jedna veľká katastrofa. Otrasná cesta. A ešte je k tomu aj sychravo, čiže sa tu vlečiem v kolóne. Pekne, pomaly a poctivo.

Čiže cestný pirát nie ste…

Samozrejme, kde-tu tomu viem vyťať, ale vždy vyhodnocujem situáciu a možné riziká. Je šmykľavo, piatok poobede, teraz idem radšej opatrne. Na ceste predsa nie som sám. Keď sa chcem vyblázniť, idem radšej na okruh. Mám dve deti, rodinu, bezpečnosť je prvoradá.

Vaša posledná pokuta za rýchlosť?

Uf, posledná? Ani veru neviem. Nebudem klamať, stane sa mi to z času na čas.

Aj ju Ľubomírovi Višnovskému, majstrovi sveta, niekedy odpustili?

Isteže. Nevravím, že mi ju odpustili celú, ale „majstrovská“ zľava bola. Záleží, na akého policajta človek natrafí. Môže to byť hokejový fanúšik alebo len niekto komunikatívny, inokedy zasa rázny a neústupčivý, kadekoho som už stretol.

No držím sa jednej zásady – vždy som maximálne slušný a previnenie si uznám. Ospravedlním sa. Keď sa človek správa milo, potom sa dá baviť naozaj s každým.

Rozprávate sa radšej o hokeji alebo o autách?

Priznám sa, že z hokeja som celkom vypadol. V televízii si ho pozriem, občas idem aj priamo na štadión, ale nie je to tak, že by som ho mohol z voleja hodnotiť. Občas sa stretnem s chalanmi, s ktorými som bol v jednej kabíne, ale nemôžem povedať, že som v obraze.

Slovenskú extraligu veľmi nesledujem, poznám starších hráčov, mladších nie. A poviem to pokojne aj na rovinu – ak mám dnes ísť na zápas Slovana, na koho sa mám pozerať? Nikto tam nie je, že „wau“, že kvôli tebe som sem prišiel. Žiaľ.

Kde to je podľa vás zaujímavejšie – v šatni NHL alebo v garážach F1?

Kto chce, čaro nájde tam aj tam. Z kabín mám neskutočné zážitky, toľko hovadín sa tam porobilo. Mám aj kopec neuveriteľných príbehov. Poriadne som sa nasmial. A zákulisie efjednotky? Párkrát som tam bol, ale iba ako hosť. Ale zrejme to bude iné prostredie. Menej prajné.

V každej stajni sú dvaja tímoví kolegovia, prečítal som nejednu knihu o F1, počúvam podcasty, v drvivej väčšine sa tí chalani navzájom nemusia. Bojujú proti sebe. V hokejovej šatni je určite lepšia atmosféra.

Máte spočítané, koľko veľkých cien ste už videli?

Na obrazovke neúrekom, osobne som bol možno na piatich, šiestich. Naposledy tuším v Monaku pred dvomi či tromi rokmi.

Vaša najsilnejšia spomienka?

Z Hungaroringu. Bol som blízko garáže Red Bullu a požiadal Sebastiana Vettela o spoločnú fotografiu. Prešiel okolo mňa akoby som tam ani nebol. Zdalo sa, že je totálne sústredený. Austrálčan Mark Webber sa však zastavil a dokonca sme prehodili aj pár slov. Povedal som mu, že mu želám víťazstvo a on v tých pretekoch naozaj triumfoval.

Asi som mu priniesol šťastie. (úsmev) Príjemný chlapík, prekvapilo ma, aký je vysoký. Keď som videl Alonsa, Hamiltona, Massu, to sú fakt útli drobci. Zopárkrát som sa stretol aj s Kimim Räikkönenenom. Dokonca sme spolu hrali aj hokej.

Fín by mohol vedieť, kto je Ľubomír Višňovský…

No to teda neviem. Žil vo Švajčiarsku, kvôli synovi, ktorý preteká na motokárach, sa nedávno presťahoval do Talianska. Fínov som mal vždy veľmi rád. Po Čechoch som vychádzal najlepšie hádam práve s nimi. Potom s Rusmi a Švédmi.

Sú väčšinou nedostupní a Räikkönen tak minimálne vyzerá…

Aj bol, no keď si vás trošku oťuká a získate si jeho dôveru, potom je úplne v pohode. Pre Suomi mám len tie najlepšie slová. Hrával som spolu s búrlivákom Jarem Karalahtim, bol na liečení, mal kadejaké problémy, zažil si svoje, ale bol to úžasný chalan.

Najväčšie zážitky som mal s Fínmi v Anaheime – Saku Koivu, Teemu Selänne, môj parťák z obrany Tony Lidman. Neskôr prišiel Jarkko Ruutu a boli sme skvelá partia.

Severania majú povesť skvelých šoférov. Aj oni si potrpeli na autá?

Teemu ich mal niekoľko. Ferrari, nejaké Lamborghini, pár starších veteránov. Saku mal tuším Maserati aj Porsche. Dopriali si.

A určite fandili Mikovi Häkkinenovi…

Bez debaty. Majú to jednoducho v sebe. Vo Fínsku je športom číslo jeden hokej, ale na šampiónov z F1 sú neskutočne hrdí. Na Kimiho, Miku i Kekeho Rosberga pred nimi. A potom majú ešte more rely jazdcov, to je priam neskutočné. Aj Selänne to skúšal. Raz dokonca aj ja niekde vo Švédsku.

Bavilo vás to?

Boli tam veľmi striktné pravidlá a dostal som inštruktora, ktorý mi takmer nič nedovolil. Až tak ma to teda nebralo.

Čiže radšej pevný grip v zákrute, ako jazda v šmyku?

Pretekal som vo Ferrari Challenge a tam som sa učil jazdiť jedine bez šmyku, lebo inak strácate. Ale drifty sú zábava, len vaše gumy sa potom toľko nesmejú. Naučiť sa jazdiť zákrutu v šmyku a pod plynom, to nie je sranda. Ale nádherný pocit.

Nechali vás sadnúť do kokpitu efjednotky?

Sedel som vo viacerých. Do žiadneho som sa však poriadne nezmestil, zostal som trčať von na pol zadku. Bol som síce nižší hokejista, ale na pretekára som zasa dosť široký. Previezli ma však v monoposte pre dvoch, tam je to prispôsobené aj pre normálnych ľudí. (úsmev)

Aký to bol pocit?

Rýchlosť na rovinke ma veľmi neohúrila, zato brzdy áno. Šliapalo sa na ne v poslednej chvíli a tie „géčka“ v zákrute boli zaujímavé. Držať hlavu pri takej odstredivej sile je naozaj zvláštny pocit. Veľký zaberák na krk.

Bolo to fyzicky náročné aj pre profesionálneho hokejistu?

A ešte ako. Pretekám na motokárach, kráľovskú triedu v 125-kách, tam je natvrdo šesťkvalt bez spojky, ale obyčajný človek by na tom desať kôl nedal. A vôbec, neviem, či by sa rozbehol. Keď nie je zvyknutý, trpí krk, zápästia, keďže tam nie je žiadny posilňovač riadenia.

Dvakrát som mal prasknuté rebrá. Žiadny náraz, ale v zákrute sú to neraz neskutočné pecky. Motokáry sú besné, stále sa v nich niečo deje, v GT autách mám popri nich pocit, že si tam môžem zapáliť cigaru.

Kde ste sledovali predbiehací manéver Maxa Verstappena na Veľkej cene Abú Zabí 2021?

Na obrazovke. Nebolo to oukej. Nemôžu predsa len-tak posunúť pretekára o päť miest vpred. Vertappena mám rád, je to najrýchlejší jazdec v poli, ale titul mal vyhrať Hamilton.

Je to ako dostať neregulérny gól v predĺžení siedmeho finále Stanleyho pohára. Ale bola to neskutočná sezóna, Red Bull po nej postavil brutálnu formulu, ktorej sa nik nevyrovná.

Takže Lewis Hamilton alebo Max Verstappen?

Asi Hamilton. Doprajem mu ôsmy titul. Uvidíme, čo sa stane vo Ferrari, čaká ho však ešte jedna sezóna v Mercedese a som zvedavý, ako to vypáli. Predpokladám, že k vývoju auta ho viac nepustia.

Jeho prestup do Ferrari ste už spracovali? Nie je to ako odchod Wayna Gretzkého z Edmontonu do Los Angeles?

Vôbec nie. Bol som presvedčený, že Lewis to dobačuje spolu s Totom Wolffom v Mercedese. Že sa zamerajú na sezónu 2026, v ktorej začnú platiť nové pravidlá a pokúsia sa o rekordný titul. Ale teším sa, stále sa niečo deje. Aspoň nie je uhorková sezóna. Všetko poctivo sledujem.

Stalo sa vám niekedy, že ste kvôli veľkej cene zmeškali tréning?

Tréning nie, no keď som hral za New York Islanders, chalanom som v šatni prepol televízor na Veľkú cenu v Texase. Nikto nič nenamietal, niektorým som však musel vysvetľovať, o čo tam ide. Ale zopár rodinných obedov som kvôli F1 vynechal. Manželka zúrila, no chápe, že svet motorov zbožňujem.

Motokáry vás ešte neprestali baviť?

Aktuálne najviac holdujem golfu. Keď je čas, chodím na rôzne výlety po zahraničí. Posledné tri roky som tomu prepadol, motokáry sú až na druhom mieste.

Mali ste za volantom aj vážnejšiu nehodu?

Bolo to dávno. Na Slovakiaringu. Veľmi nepríjemnú. Na mojom Ferrari Challenge som po kolízii jazdil dve kolá za sprievodným autom. Nezohrial som si však gumy a v najbližšej zákrute ma zrazu vytlačilo von. Otočilo ma a v stoosemdesiatke som to napálil do betónovej bariéry.

Nevraveli ste si vtedy, že ak toto prežijete, už nikdy do toho nesadnete?

Sadnúť som sadol, ale už nie pretekársky. Našťastie sa mi nič nestalo. Napriek tomu to bolo krásne obdobie. Dva a pol roka som sa tomu intenzívne venoval, veľa trénoval, mnohé mi to dalo.

Pochopil som, čo sú to nové gumy, stratégia, brzdy, výjazdy a iné. Samozrejme, formula je úplne niekde inde.

Dá sa takýto náraz porovnať s nečakaným a tvrdým hitom v NHL?

Toto je v oveľa väčšej rýchlosti. Nemal som nič zlomené, iba doudierané, všetko ma bolelo. Problém však bývajú vnútornosti, lebo v jednej chvíli idete 180 a potom v momente stojíte. V bruchu sa mi mohlo niečo odtrhnúť. Mesiac a pol predtým sa to na Le Mans stalo jednému Dánovi.

Po náraze vystúpil z auta, ale počas prevozu do nemocnice zomrel, keďže mal vnútorné krvácanie. Doktor si ma nechal na pozorovaní a povedal mi, že ak by som nehral hokej a nebol zvyknutý na nárazy, mohlo sa to skončiť fatálne.

Čo vám na to povedali v zámorskom klube?

Absolútne to netolerovali. Mal som v zmluve klauzulu. Aj nejaké pokuty som dostal.

Mali ste v hokejovom prostredí parťákov, s ktorými ste sa mohli vášnivo rozprávať o motorizme?

Veľa chalanov obľubuje rýchle autá. Majo Gáborík ich má veľa a rád si ide zajazdiť. Švajčiarsky brankár Jonas Hiller bol tiež fanatik.

Zdeno Cíger nám raz spomínal, že Nikolaj Chabibulin mal v garáži štyri prémiové značky a musel sa ísť pozrieť k nemu domov na piatu – žlté Ferrari. S ruským brankárom ste neskôr hrali aj vy…

Rusi kupovali, čo mohli. Milovali rýchle autá. Zdeno však hral s Chabibulinom v slnečnej Tampe, ja v Edmontone a tam sa vám môže o športiaku iba snívať.

Ferrari si tam nedokážem ani len predstaviť. Posledný septembrový týždeň napadol sneh a potom ste už len sledovali teplomer. Bežne tam bolo mínus 30. Čiže veľký džíp s reťazami alebo klincami na gumách.

Kto z NHL si najviac potrpel na autá?

Selänne bol veľký zberateľ. Ale aj Gáborík má peknú zbierku. Potom boli takí, ktorí zbierali veterány – Shelby a Mustangy.

Spomeniete si ešte na svoje prvé auto?

Akoby to bolo včera. Ford Fiesta xr2i. Malé červené autíčko s jednašestkovým motorom a 136 koňmi. Vtedy boli v móde päťdesiatkoňové Felície a ja som si zadovážil takýto skvost.

Tešil som sa z neho ako malý. Buď som mal motor vypnutý alebo bol v červených otáčkach. Aj na semaforoch. (smiech) Jednoducho mladý a nevybúrený. Ale naučil som sa. Krásne obdobie.

Keby ste dnes naňho videli inzerát, kúpite si ho?

Asi nie. K starším autám nemám blízko, ak sa mi nejaké páči, potom Ford Shelby GT500 Eleanor. Alebo otvorená Shelby Cobra. Dnes však vyhľadávam skôr pohodlné autá.

Boli v NHL aj hráči, ktorým luxusné alebo rýchle autá nič nehovorili?

Jasné, veľa ich je aj bolo. Taký Miro Šatan alebo Zdeno Chára to vôbec neriešia. Oni idú z bodu A do bodu B a nezáleží im na čom. Ja som iný. Keď si kupujem auto, musí mi imponovať a baviť ma.

Bola na začiatku vašej zámorskej kariéry túžba po krásnom aute?

Keď som tam prišiel, poškuľoval som po Mitsubishi 3000. Nakoniec som to nechal tak, kúpil si obyčajné auto a šetril na Ferrari.

Povedzte, po čom túžite dnes?

Kedysi som veľmi chcel LaFerrari, no nikdy som si ho nekúpil. Keď bola možnosť, stálo o milión a pol viac ako malo. Povedal som si, že to nezaplatím. Dnes nemám nič vysnívané. Ale čo sa týka F1, chcem vziať syna na Veľkú cenu Holandska v Zandvoorte. Holanďania vedia vytvoriť skvelú atmosféru.