Červené Ferrari, strieborný Mercedes, papájovooranžový McLaren, ružový Racing Point… Ktorý z monopostov štartového poľa F1 je najfotogenickejší?
Úprimne? Ani jeden. Od roku 2009 sa estetika áut riadne pokazila novými pravidlami, spomeňme si napríklad na „lego“ nosy a „falické“ koncovky nosov spred pár rokov. Odkedy majú jazdci za sebou obrovské batérie a súvisiacu techniku, narástli tieto autá aspoň o tretinu – sú to obry bez pekných tvarov. Ale to asi nie je dobrý začiatok rozhovoru, ktorý by mal trochu odpromovať F1… (smiech).
Ferrari, žiaľ, naposledy „obliekalo“ klasickú karmínovočervenú asi ešte v roku 1995, dnes je to taká zvláštna matná. Mnohé ďalšie dizajny ovplyvňuje skostnatená korporátna politika tímov. Takže ak si mám z toho vybrať najkrajší dizajn, poviem papájový McLaren – aspoň je to pekný odtieň oranžovej. No najfotogenickejšie je vždy víťazné auto. Aj taký Mick Jagger má predsa charizmu…
Predstava fanúšika F1 o najkrajších fotografiách sa zväčša spája so zelenými okruhmi, napríklad v Belgicku alebo v Rakúsku. Platí rovnica, že sú aj najatraktívnejšie na fotografovanie?
Zelené okruhy sú obľúbené, pretože sú zväčša pôvodné – historické – a to ľudí priťahuje. Majú svoj charakter a charizmu. Čo sa o Šanghaji veľmi povedať nedá. Ten bol asi aj najhorší na fotenie, nebolo tam veľa zaujímavých miest. No fotky sú aj o ľuďoch, emóciách. Tam viete „dobehnúť“ to, čo samotný okruh neponúka. Nie je to teda len o asfalte, i keď Monte Carlo a Monza budú vždy jedinečné prostredím a atmosférou, aké inde nenájdete.
Takže najkrajší okruh je…?
…ten, kde sa vám „darí“. Kde sa faktor fotografickej pripravenosti, bytia v správny čas na správnom mieste, svetlo, nápady, situácie a jedinečné mikromomenty spoja čo najlepšie a domov prídete s viacerými kvalitnými fotkami. Nemusia to byť žiadne havárie či niečo podobne šokujúce. Fotografia má veľa rozmerov a F1 nie je len o autách – je to celý svet na jednej ploche. So všetkým, čo tam patrí.
Existuje trať zo súčasného kalendára, na ktorej ste ešte nefotografovali?
Prekvapujúco, ešte som nebol v Abu Zabí. Okruh o ničom, no zaujímavé svetlo a rôzne grafické prvky okolo trate, čo by som rád zachytil. Rovnako aj Baku.
Stojí za vaším prvotným záujmom o F1 konkrétna postava z jej padoku?
Prvá veľká cena, ktorú som v televízii videl ako 12-ročný, bolo Monako 1995. Vyhral ju Schumacher na Benettone. Akosi prirodzene som mu začal fandiť a o rok neskôr som donútil rodičov, aby sme šli na Hungaroring. Už nebolo cesty späť… (smiech). Takže určite Schumacher bol silnou motiváciou a neskôr najmä unikátna tvorba Paula-Henriho Cahiera, ktorou napokon inšpiroval celé generácie špičkových fotografov.
Foto: www.trenkler.sk
Okrem legendárneho Francúza Cahiera vás z fotožurnalistov F1 ovplyvnil aj Nemec Rainer Schlegelmilch. Ako sa nádejný fotograf spod Tatier dostane na stáž k takýmto osobnostiam?
Už som to v médiách spomínal veľakrát, no v podstate sa to začalo nevinne ešte v roku 1995, keď som sa začal zaujímať o tento šport. O dva roky neskôr došiel do Vyšných Hágov internet, čo mi otvorilo skvelú komunikačnú linku s týmto svetom a patrične som to využil. Ako pubertiaka ma bavilo fotenie.
Tvorba Schlegelmilcha a najmä výtvarne ladené fotky Cahiera ma veľmi inšpirovali. Oboch som otravoval natoľko, až ma prijali za svojho učňa, keď sa mi vlastnými silami napokon podarilo dostať na veľkú cenu. Čo ma baví, to sa rýchlo naučím, absorbujem vedomosti ako špongia a tak to bolo aj s fotením F1. V tomto kolotoči som od Veľkej ceny Rakúska 2002. Čiže neúnavná snaha od detstva a tvrdá práca, tak ako vo všetkom v živote.
Okúsili ste prostredie hviezd – či už za fotoaparátmi, alebo volantmi – aj inak?
Od roku 1998 som pracoval ako dizajnér vtedy najväčšej spravodajskej stránky F1 na svete – Daily F1. K tomu pribudli ďalšie projekty, ktoré si vyžadovali pekné fotky, a práve vďaka internetu som sa dostal k Schlegelmilchovi a Cahierovi. O rok neskôr som sa s nimi stretol pred bránami zákulisia a keď sme s kamarátom Petrom Fritzom založili časopis F1 Sport, dostal som aj prvú akreditáciu na spomínané Rakúsko. Padok som práve vďaka Cahierovi zažil už rok predtým.
Foto: www.trenkler.sk
Ako vyzeral váš fotodebut po boku ostrieľaných profesionálov?
Pozorne som sledoval, čo a ako fotia, snažil som sa to pochopiť do hĺbky a oni ma zároveň zasvätili do tajov fotenia. Bola to škola, akú nikto nikdy nedostal, a verím, že mi nesmierne pomohla. V F1 je veľa samoukov, no prakticky ani jeden sa nevie zbaviť zlozvykov a nedokáže ani posunúť kvalitu fotiek z amatérskej úrovne. Bez talentu, dobrých učiteľov a tvrdej práce na sebe sa človek nepohne ďalej. To nie je arogancia, to je konštatovanie stavu. Ja viem presne, kde mám stále rezervy.
Splnil prvý honorár vaše očakávania alebo ste si museli privyrábať inou prácou?
To je presne tá detská naivita 19-ročného ambiciózneho fotografa, ktorý sa v tom Rakúsku dostal do vysnívanej krajiny zázrakov: viete, že už nič iné nechcete v živote robiť, no realita príde postupne… Ostávate na voľnej nohe, ale zistíte, že toto hobby niečo stojí a peniaze treba niekde zarobiť. Takže dosť veľa času som strávil „špinavou“ prácou v archíve Schlegelmilcha v Nemecku.
Foto: www.trenkler.sk
Aké úlohy vám zadal?
Triedil som a čistil diapozitívy. No bola to obrovská škola a navyše som z toho mála, čo som zarobil, platil cesty na veľké ceny. Autobusmi, vlakmi, ako to len vtedy šlo. A, samozrejme, platil som si z toho aj filmy – diapozitívy Fuji Velvia a Sensia. Fotografie som postupne dostal do rôznych medzinárodných časopisov ako F1 Racing a F1 Magazine. Nikdy to nebolo terno, no práca ma bavila ako nič iné na svete.
Čo sa odvtedy zmenilo vo vašej profesii? Dá sa povedať, že zlatá éra fotožurnalistiky či samotnej F1 sa skončila?
Mám pocit, že som prišiel presne na konci zlatej éry F1 aj fotožurnalistiky. Autá boli stále „väčšie motokáry“ s fenomenálnym zvukom atmosférických motorov V10 a boli tam osobnosti ako Schumacher, Coulthard či Alonso. Prístup okolo tratí bol otvorenejší a s fotením na diapozitívy sa nikto neponáhľal do media centra, aby tam infarktovo otročil do polnoci ako dnes… Pretože všetci chcú fotky skôr, než sa vôbec skončí akcia na trati.
To priniesol digitál – ale aj niečo iné: fotiť je lacnejšie, kvalitné rýchle aparáty pomáhajú aj priemerným fotografom robiť lepšie zábery a vaša práca sa zväčša končí v nedeľu večer a nepokračuje do konca ďalšieho týždňa, keď ste museli spracovať filmy. Všetko má svoje pre a proti, no digitál má určite viac pozitív než negatív. S príchodom bezzrkadloviek, ktorým kraľuje Sony, sa fotografia opäť posúva viac dopredu.
Foto: www.trenkler.sk
Uškodil vašej práci rozmach internetu?
Biznisu v F1 najviac uškodila kríza 2008. Po nej sa nadobro zoškrtali marketingové rozpočty firiem, od ktorých závisia aj zárobky fotografov. Všetko „zlacnelo“, aj kvalita. Našťastie, stále sa nájdu klienti, ktorí si potrpia na kvalitu. Koniec fotožurnalistiky je ale v nedohľadne a nič nenasvedčuje tomu, že sa to zmení. Napokon, žijeme v dobe médií a instagramov…
Keď spoločnosť Liberty Media prevzala v roku 2017 seriál F1, avizovala, že ho otvorí svetu. Vnímate veľký rozdiel oproti časom, keď ho viedol Bernie Ecclestone?
Povedzme to tak: je to iné než za Bernieho. Lepšie? Asi ani nie. Bernie žil motošportom telom aj dušou. Pre Liberty Media je to len ďalší biznis. O čom to hovorí? To je dnes vlastne ťažko ešte hodnotiť. Až čas ukáže. F1 sa rovnako musí prispôsobiť trendom a záujmom ľudí, aby si získala ďalšie generácie. Pre mňa už dávno nemá to čaro schumacherovskej éry, no F1 ostane kráľovnou motošportu navždy. Len v inej podobe, s inými ľuďmi a technológiami a s iným charakterom. Je to prirodzený vývoj. Hádam to Liberty zvládne, ide o ich prachy…
Viacerí fanúšikovia sa stále nevedia stotožniť so zvukom hybridného turbomotora V6, ktorý akoby zmazal pôvodný charakter F1. Ako ste vnímali moment, keď ste ho počuli prvýkrát?
Bolo to pre nás veľké sklamanie a stále je. Ako keď vám umrie dobrý priateľ, za ktorým ste cestovali pravidelne roky, lebo bol významnou súčasťou vášho života. Tie monoposty aj celé zákulisie sú iné, vytratil sa celý charakter športu. Aspoň pre mňa a mnohých iných.
Foto: www.trenkler.sk
Pretekársky víkend sa pre vás zrejme začína už vo štvrtok. Čo všetko musíte absolvovať do nedeľného večera?
Áno, na okruh prichádzame už vo štvrtok pred veľkou cenou, vyzdvihneme si akreditačný pas, riešime všemožné registračné úkony v tlačovom stredisku, v našom prípade stredisku pre fotografov. Čiže fotovesty, miesto na sedenie, skrinky, internet a podobne. Potom fotíme portréty, tlačovú konferenciu, autogramiádu…
Piatok patrí voľným tréningom, je tu najviac akcie – dvakrát po hodine a pol. Fotíme portréty a akciu v garážach-boxoch, respektíve pred nimi. Robíme si aj víkendový plán fotenia pri trati, aby sme za daný čas, ktorého vlastne nie je veľa, stihli prejsť čo najviac zaujímavých miest okolo trate – z jednej aj druhej strany. Logistika a plánovanie sú tu základ.
Foto: www.trenkler.sk
Ako vyzerá selekcia nafoteného materiálu?
Keď dofotíme, pracujeme usilovne na fotkách, sú to hodiny a hodiny práce, keďže denne nafotíte možno 1¤500 záberov, ktoré treba skúseným okom a vkusom pretriediť a následne spracovať. Na konci víkendu máte tak portfólio možno 30–40 zmysluplných záberov. Ideálne zmes umenia a reportáže. Sobota je o voľnom tréningu a kvalifikácii, nedeľa o predstavení jazdcov (Driver's Parade) a samotných pretekoch. Je to napínavé a vzrušujúce, nikdy neviete, do čoho presne idete. A to mám rád, ak tie zábery na konci víkendu stoja za to, ak situáciu, do ktorej vopred nevidíte, chytíte poriadne za pačesy. V nedeľu rovno po pretekoch zväčša trielim domov tak rýchlo, ako sa len dá. Aj kvôli dopravným zápcham.
Platí pri boji o miesta na fotografovanie aj príslovie kto prv príde, ten prv melie?
Ako som spomínal, miesta na fotenie si každý vyberá sám podľa nejakého víkendového rozvrhu. Väčšina tratí má pri bariérach aj vysoké ploty, takže je vytypovaných pár miest, kde nám spravia do plota malú dieru na fotenie. Tam sa tlačí väčšina fotografov v štýle kto príde skôr… Rovnako to platí aj pri fotení štartu z prvej zákruty či pódiových osláv. Fotiť F1 je veľká výzva, po všetkých stránkach, o ktorých bežná verejnosť ani len netuší. Nemá ako.
Môžu vzniknúť pri snahe získať čo najlepšiu pozíciu aj konflikty?
Konflikty sú zriedkavé, rešpektujeme sa. Najmä stará liga, ku ktorej asi patrím (úsmev).
K fotografom F1 neodmysliteľne patria gigantické objektívy. Z koľkých kusov sa skladá vaša technika?
Základ zväčšia tvoria dve telá Sony a9, a objektívy Sony GM 70–200 mm, 16–35 mm, respektíve 24 mm. A, samozrejme, 400 alebo 500 mm veľký teleobjektív, bez ktorého nejde fotiť autá pri trati, keďže ste dosť ďaleko, aj keď bezprostredne za bariérou.
Odhadnete, koľko kilogramov nosíte v rukách a na pleciach?
Neviem, spolu je to možno desať kíl. Zvyknete si, je to normálne ako nosiť notebook v taške do kancelárie… „Najblbšie“ je asi meniť objektívy počas dažďa, keď vám do toho ešte strieka masa vody spod monopostov…
Foto: www.trenkler.sk
Pociťujete pri štarte rovnaké vzrušenie ako vo vašich začiatkoch? Dá sa takýto moment po rokoch vôbec brať ako rutinu?
Keď fotenie začnete brať ako rutinu, tak umelecky stagnujete. Isté vypätie potrebujete vždy, inak sa nemôžete „hecovať“ k dobrým výkonom. Respektíve – ak ste ako ja, že sa pokúšam hľadať vždy niečo nové, aj na tých istých okruhoch rok po roku… Adrenalín pred štartom je fenomenálna skúsenosť a jeden z momentov, prečo robím túto prácu.
Práve pri štartoch je však najväčšie riziko havárií, strašiakom sú najmä letiace časti monopostov. Čelili ste niekedy nebezpečnej situácii?
Pneumatiky ani kolesá neodlietavajú, sú pevne spojené kevlarom k monopostu, no úlomky zo samotných áut môžu ublížiť. Najčastejšie však dostávame rany od kúskov pneumatík, ktoré sa žmolkujú a strieľajú spod kolies. Pár havárií som zažil, nikomu sa našťastie nič nestalo, no veľa nechýbalo.
Foto: www.trenkler.sk
Čech Vladimír Rys odfotil jednu z najväčších tragédií posledných rokov. Mladý jazdec Jules Bianchi podľahol následkom vážnych zranení z havárie v Japonsku. Fotograf snímky poskytol len FIA (Medzinárodnej automobilovej federácii, pozn.). Je takéto gesto samozrejmosťou? Existuje niečo ako nepísané pravidlo o tom, čo nefotiť?
Nepísané pravidlo je predsa vlastné svedomie a elementárna slušnosť. Fotiť náhlu situáciu je inštinktívne, ak tam ste. Osobne nepoznám v F1 fotografa, ktorý by aj právne riskoval to, že sa jeho fotka s tragickou udalosťou dostane na verejnosť. No to je druhoradé. V prvom rade nie je nikto z nich taký idiot, aby sa o to vôbec pokúsil.
Foto: www.trenkler.sk
Pohybujete sa v bezprostrednej blízkosti najväčších pretekárskych hviezd, ktoré navonok pôsobia nedostupne. Súhlasíte?
Schumi, Hamilton, Alonso, hocikto… všetko sú to normálni ľudia, len po tých úspešných je veľký verejný dopyt, a preto sa musia brániť. Potrebujú predviesť nadľudský výkon za volantom a zároveň žiť normálny život. Nikto z nás si to ani náhodou nevie predstaviť, aký je to tlak.
Veľa sa popísalo aj o Schumacherovej arogancii. Bol skutočne taký?
Stretával som ho v zákulisí každej veľkej ceny a vôbec mi nepripadal arogantný – ani v čase najväčšej slávy. No opäť – musíte si reálne odmyslieť tú ochrannú psychologickú škrupinu, ktorou sa bránil pred tlakom médií a verejnosti. Z úžasného spoločníka Schumachera sa v zlomku sekundy stala kamenná tvár – ako obranný mechanizmus. S prilbou na hlave to bol opäť niekto iný: nekompromisný dravec. Preto má sedem majstrovských titulov.
Fotografujete aj iné motoristické série na okruhoch či mimo nich. Aké sú rozdiely medzi ich zachytením v porovnaní s formulami? Zrejme nejde len o reakčnú rýchlosť…
Posledné roky fotím najmä iné disciplíny, ako svetové šampionáty v relykrose, cestovných automobilov, rely… F1 je dnes biznis len pre veľmi úzku skupinu fotografov a agentúr, celé sa to po kríze 2008 zmenilo. No tento šport ma, samozrejme, stále baví, preto tam chodím. Rozdielov vo fotení je mnoho. Najmä keď fotíte niečo ako 24 h Le Mans s množstvom rozličných áut, rozličných tvarov a rýchlostí. Trafiť do ich striedajúceho sa rytmu je niekedy umenie. A to sú pomalšie než F1… Každý šport je špecifický a krásny.
Registrujete potenciálneho nasledovníka v F1 spomedzi slovenských fotografov?
Rád by som povedal áno, no žiaľ nie je to tak… F1 už pár rokov fotí aj jeden fajn chalan z Dunajskej Stredy, no ku kvalite sa nechcem priamo vyjadrovať, je to kamarát a vážim si, ako veľmi sa snaží, tiež to nemá jednoduché. Viem, čím som prešiel, kým som sa naučil fotiť F1, a nie je to vôbec „sranda“. Verím, že raz sa to zmení. Nie je to o tom, že chcem niečo fotiť, tak si kúpim foťák a som automaticky fotograf. Je to o niečom úplne inom, je to dlhá cesta plná prekážok.
Do novej sezóny zasiahol koronavírus, sezóna sa začne najskôr v júli…
Pochybujem, že sa F1 tento rok ešte rozbehne, vlastne akýkoľvek šport… Čiže čakáme na ďalšiu sezónu.
Formulový fotograf Jevgenij Safronov si nedávno obliekol vestu a v obývačke nahral scénku, v ktorej zvečnil virtuálne preteky v televízii. Pociťujete podobné abstinenčné príznaky?
Úprimne, občas si prečítam nejaké správy z motošportu, no nie je veľmi čo. Čiže vôbec to teraz neriešim, všetci sme sa museli zmieriť so situáciou. Až sa šport vráti späť na trate, budem rád. Dovtedy ho prečkám zodpovedne doma v Prešove pri manželke, bez návštev, maximálne s výletmi do prírody, na miesta, kam prakticky nikto nechodí. Psychohygiena a trochu pohybu sú prospešné. Nezlostím sa, nezúfam, lebo tým situáciu nijako nezmením. Ostáva len čas.
Foto: www.trenkler.sk
Aká je budúcnosť fotografie v F1?
Predpovedať sa vlastne ani nedá. Nie som Baba Vanga… Šikovným šťastie praje, to je asi všetko. Je tam veľa nových tvárí, niektorí si vážia tento šport, jeho históriu, niektorí to berú ako kšeft a zábavu. Talentovaných mladých fotografov je tam dosť. Pracujú zväčša pre tých starých…
A čo vaše profesijné sny?
Ďalej sa živiť fotením, pre ktoré som sa narodil a neprestáva ma baviť.
Martin Trenkler (37)
Narodil sa v roku 1982 v Trebišove, vyrastal vo Vyšných Hágoch. Bol jediným učňom fotožurnalistických legiend F1 Rainera Schlegelmilcha a Paula-Henriho Cahiera, od ktorých sa – podľa vlastných slov – nenaučil len zachytiť čaro pretekov, ale čerpať aj filozofiu, ako vidieť svet. Snímky z prestížneho kolotoča prináša od roku 2002, keď sa akreditoval na Veľkú cenu Rakúska. Už o dva roky neskôr sa stal hlavným fotografom F1 Magazine, oficiálneho časopisu prestížneho kolotoča. Vo svojej tvorbe sa špecializuje najmä na športovú fotografiu, dokumentaristiku a portréty. Jeho služby využívajú viacerí domáci i zahraniční klienti zvučných mien.