Ak by mohol vrátiť čas, tento šport by si nevybral.
„Môže za to, do čoho som sa dostal. Keby som mal tú moc, všetko by som vrátil. Niektorí ľudia chcú byť vo svetle reflektorov, ja nie. Nikdy som to nechcel, radšej by som žil normálny život,“ vraví pre Guardian len 42-ročná niekdajšia hviezda.
Nespomína si ani na okamihy veľkého úspechu – zisk titulu majstra sveta v roku 2003. Vo finále v austrálskom Sydney Angličania zdolali domáci tím 20:17.
Nedávno v rámci svojho zamestnania opravoval prasknuté vodovodné potrubie, keď v televízii vysielali zábery zo zápasov na šampionáte, v ktorých nastúpil pred 17 rokmi.
„Vôbec si nespomínam, že by som bol pritom. Ako keby som sledoval reprezentačný duel, no bezo mňa. Úprimne, nepovedal by som vám ani jeden výsledok z turnaja,“ doplnil.
Zdôveril sa, že cez deň na veľa vecí zabúda. S krátkym časovým odstupom si nespomenie na obsah knihy, ktorú čítal – a že ju vôbec čítal. Podobne je to aj s televíznymi programami. Občas dokonca zabudne aj meno svojej manželky.
„Stáva sa, že keď sa na ňu pozriem, všimne si, že mám úplne prázdny pohľad. Vtedy mi povie: ‚Som Steph.‘ Jej meno mi jednoducho vypadne. Úplne,“ opisuje ťažké chvíle.
Trpí tiež úzkosťou a trápia ho záchvaty paniky. Niekedy zistí, že je bezdôvodne agresívny. „Je to čudné. Akoby išlo o nejakú skúsenosť mimo môjho tela. Je to čím ďalej, tým horšie,“ dopĺňa.
Vrátil sa aj k momentom, keď bol jedným z anglických hrdinov.
"Na záberoch z osláv s trofejou skáčem od radosti, ale nepamätám si to. Aj peniaze sú preč. Nik nemôže tvrdiť, že som na ne zameraný, pretože to tak nie je.
Chcel som len jednoduchý život. Teraz by som bol rád, keby som mohol pracovať vonku, používať svoje telo a myseľ. To sa teraz nedeje," hovorí.
Trápia ho výčitky: „Moja žena si toto nezaslúži. Čo som jej to spôsobil? Hovorí mi, že sa o mňa bude starať. Ale ja nie som malý chlapec, mám 120 kilogramov. To je dosť veľkej hmoty na prenášanie…“
Dnešné ragby pre deti nechce
Thompson začal hrať ragby, keď mal 15 rokov.
„Či to bola veľká láska môjho života? Nie, určite nie. Ale bola to moja práca. V tom čase som bol dobrý, užíval som si spoločnosť chalanov v tíme a veci s tým súvisiace. Či by som to urobil znova? Nie, už by som to nechcel,“ neváha s odpoveďou.
Má štyri deti, najmladšie má rok. Tie staršie ragby láka: „V skutočnosti nechcem, aby ho môj syn hrával v súčasnej podobe. Keď ste mladší, cítite sa ako mačo a nepripúšťate si pocit, že by vás niekto mohol zlomiť.“
Vyhlásil, že zodpovedné športové orgány nedokážu chrániť ragbistov od podobných problémov. Na začiatku svojej kariéry trénoval dvakrát do týždňa, po tom, ako sa stal profesionálom, už každý deň. Harmonogram klubu a národného tímu bol podľa jeho slov mimoriadne náročný a nabitý.
Dokonca aj počas finálového zápasu na MS ligová súťaž v Anglicku pokračovala a o týždeň neskôr v nej nastúpili aj zlatí hrdinovia po návrate z Austrálie.
Zlomové vyhlásenie?
Tréner zlatého tímu spomínaných MS Clive Woodward zdôraznil, že Thompsonovo vyhlásenie môže byť v tomto športe zlomovým. Viacero bývalých hráčov rugby pripravuje právne kroky proti strešným organizáciám rugby.
"V takomto kontaktnom športe je zdravie hráčov prvoradé. Ak chce ragby v budúcnosti prekvitať, je treba brať to do úvahy. Súčasnosť a budúcnosť musí byť oveľa bezpečnejšou na všetkých úrovniach hry.
Ragby je populárne vďaka svojej vysoko fyzickej podstate, no očividne to zašlo tak ďaleko, že ide o utláčanie hry a hráčov," uviedol.
Kluby a reprezentácie by vraj mali kontrolovať stav hráčov so zraneniami hlavy a intenzívnejšie sledovať ich zdravotný stav.
Taktiež by sa mali prehodnotiť tréningové metódy, aby sa znížilo riziko otrasu mozgu a zabránilo skoršiemu či neskoršiemu trvalému poškodeniu zdravia ako v Thompsonovom prípade.