Martin Rančík (40) bývalý slovenský basketbalový reprezentant, pôsobí od leta v štruktúrach klubu, zoznamuje sa s fungovaním prestížnej NBA.
„Patrím do realizačného tímu ako asistent basketbalových operácií. Predovšetkým sa však veľa učím,“ vraví basketbalový svetobežník, majster talianskej (Bologna, 2005) i slovenskej ligy (Inter, 2013), dvojnásobný najlepší basketbalista Slovenska – a slovenský priekopník v NBA, čo sa týka trénerskej práce.
Čo konkrétne máte na starosti?
Zjednodušene: analyzujem rôzne činnosti, a na tie je basketbal bohatý – útočné a obranné systémy, streľba, clonenie, doskakovanie, blokovanie – pracujem so skautingovými a kódovacími programami, ktoré prispievajú k optimalizácii výkonu Chicaga. Podieľam sa na individuálnom rozvoji hráčov. Na videu strihám akcie, popisujem ich priebeh. Sme na to dvaja, detailne rozoberáme hru nášho najbližšieho súpera, mapujeme jeho silné i slabé stránky. Naše poznatky odovzdávame asistentovi trénera, rôzne štatistiky sú veľmi dôležité. Pre názornosť: útočnú polovicu palubovky máme rozdelenú na trinásť dielikov, z každého dielika monitorujeme úspešnosť streľby. Je to pre mňa nové i nesmierne zaujímavé. So štatistickými údajmi sa v NBA pracuje precízne, vyhodnocujú každý herný detail.
Aký všeobecný poznatok sa dá z nich odvodiť?
Zrejme najdôležitejší súvisí s tromi najefektívnejšími zakončeniami streľby, potvrdenými štatisticky. Tréneri stavajú útočné signály tak, aby ich zverenci zakončovali akcie trojkami z rohu palubovky, spod koša a zo šestkovej vzdialenosti. To sú najhorúcejšie miesta, z ktorých padá najviac bodov. Rozhodujúcim faktorom sa stáva úspešnosť streľby za tri body. V našom zápase proti Detroitu mal súper štyridsať trojkových pokusov, v niektorých stretnutiach je ich aj do päťdesiat! Basketbal sa v porovnaní s mojou érou, keď som aktívne hrával, dynamicky mení na bezpozičný. Striktná definícia klasických postov – rozohrávač, krídla, pivoti – sa vytráca, dôraz sa kladie na univerzálnosť. Centri strieľajú trojky, každý vie vniknúť pod kôš a zakončiť.
Čo predchádzalo vášmu pôsobeniu v štruktúrach Chicaga?
Po skončení aktívnej kariéry som sa začal systematicky usilovať o to, aby som si splnil sen. Čo mi nevyšlo ako hráčovi, do najprestížnejšej basketbalovej súťaže sveta som sa nedostal, túžil som dosiahnuť v inej pozícii. Plní sa mi to, zoznamujem sa s chodom kolosu, akým je NBA, pracujem s najlepšími basketbalovými odborníkmi, prípadne ich môžem sledovať zblízka, vzdelávať sa, čo je pre mňa obrovská škola.
Prečo ste si vybrali Chicago? Súvisí to s vaším pôsobením v zámorí?
Tak to vyšlo. Poznal som správnych ľudí a keď sa uvoľnila v Chicagu táto pozícia, intenzívne som sa o ňu zaujímal. Počas pôsobenia v NCAA v univerzitnom tíme Iowa State Cyclones som získal veľa kontaktov. Po skončení vysokoškolského štúdia som síce odišiel hrať do Európy, zišiel som z očí, no nechcel som zísť z myslí ľudí, úzko spätých s basketbalom. Do USA som sa pravidelne vracal, navštívil som viacero univerzít, stretával som sa s kompetentnými. Generálny manažér Chicaga Bulls je bývalý asistent môjho trénera z univerzity, hlavný tréner Chicaga Fred Hoiberg je bývalý tréner Iowa State Cyclones. Ako v zápase na palubovke, aj mimo nej je veľmi dôležitý tajming – byť v pravú chvíľu na správnom mieste.
Ako vás prijali v klube?
Bez problémov, všetci sú veľmi ústretoví. Neďaleko tréningového centra som si prenajal byt, mojou jedinou starosťou je práca. Teda – skôr radosťou, lebo robím to, v čo som dúfal, že mi raz vyjde. Začínam ráno o pol siedmej, končím neraz, keď sa stmieva.
Na aký čas ste sa dohodli s Chicagom na spolupráci?
Na dva roky s tým, že po roku zhodnotíme ďalšie pôsobenie. Dal som si rok, uvidím, kam ma to posunie. Som tu sám bez rodiny, čo nie je najľahšie, ale tá príležitosť za to stojí. Na Slovensko prídem až po sezóne.
Dýchla na vás slávna minulosť klubu, v deväťdesiatych rokoch šesťnásobného víťaza ligy na čele s legendárnym Michaelom Jordanom?
Vnímate ju na každom kroku, basketbal má v meste bohatú tradíciu, koluje v žilách Chicaga. Stále máme v lige najvyššiu návštevnosť, hoci Bulls trochu ustúpili z niekdajších pozícií. Michaela Jordana pripomína socha, premiestnili ju do átria v novej časti arény.
Foto: SITA, Robert Tappert
Aký je súčasný tím Bulls?
Mladý. Nádejne sa ukazuje Zach La Vine, dobre mu sekundujú Wendell Carter, Bobby Portis, Jabari Parker, Lauri Markkanen. Sám som vo veľkom očakávaní, ako zvládneme sezónu.
Koho favorizujete na titul?
Tím Golden State Warriors. Obhajcovia majú opäť veľký potenciál, najviac talentu, no možno prekvapí aj niekto iný.
Spájate budúcnosť s pôsobením v NBA?
Rád by som, no aby to vyšlo, čaká ma ešte dlhá cesta, uvidím, kam ma zavedie. Uvedomujem si, že som na jej začiatku, som však vďačný za túto príležitosť.
Stihli ste už zájsť na hokej?
Ešte nie, no dúfam, že sa naň dostanem. Sochu pred arénou má aj Stan Mikita. Keď sa s ním po jeho nedávnom úmrtí klub lúčil, bolo to veľmi dojímavé. Po celej hale viseli banery s jeho fotografiou. Veľa fanúšikov tu má aj Marián Hossa, hoci už v klube nie je. Ľudia ho chvália ako výborného hráča i skvelého človeka, ospievali ho aj naši kuchári, keď sa dozvedeli, že sme krajania.