Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Kotočová: Francúzky sme úplne zložili

Mala sedemnásť, keď prvý raz reprezentovala Československo na majstrovstvách Európy 1985 v Taliansku. Anna Kotočová (50), najlepšia slovenská basketbalistka 20. storočia, patrila k výrazným oporám československej i slovenskej reprezentácie.

19.07.2018 06:00
Anna Kotočová Foto:
V bronzovej medaile sa odrážala naša veľká súdržnosť, vraví Anna Kotočová.
debata

Mala leví podiel na premiérovom zlate slovenského družstva – Slávie PF Banská Bystrica – vo federálnej lige v roku 1990, s družstvom CJM Bourges trikrát vyhrala prestížnu Európsku ligu, šesť ráz najvyššiu francúzsku súťaž.

„Až po rokoch som si uvedomila, aký veľký úspech sme dosiahli na európskom šampionáte v Perugii 1993,“ vraví o bronze, prvej medaile slovenského kolektívneho športu na vrcholnom podujatí po rozdelení federácie.

Bolo pocitovo iné hrať za Slovensko než za Československo?

Dovtedy som rozdiely nerobila, reprezentácia ako reprezentácia, vždy som ju považovala za veľkú česť. Tým, že sme sa ako Slovensko osamostatnili, s odstupom času hovorím, že to bolo o niečo viac. Po rozdelení som to možno až tak nevnímala, prirodzene som pokračovala v tíme Slovenska. Po rokoch si človek uvedomí, aký historický úspech sme v Perugii dosiahli. Čo by sme za taký dali dnes…

Potvrdíte, že po motivačnom príhovore pred dôležitým zápasom proti Francúzsku, v ktorom ste dovtedy nezdolanému tímu nedali šancu, ste si na úspech pripili kalíškom vodky?

(s úsmevom) Vôbec, absolútne nie. Také niečo nepatrilo ani zďaleka do mojej športovej výbavy. Potvrdzujem, že sme sa stretli v jednej izbe, šlo o taktickú schôdzku pred vážnym stretnutím. Rozhodovalo o postupe zo skupiny, prehrou by sme oň prišli. Boli sme veľmi zodpovedné a cieľavedomé, no najväčšou prednosťou sa stala skvelá partia – hráčok i realizačného tímu. V bronzovej medaile sa odrážala naša veľká súdržnosť.

Vybavili sa vám nejaké spomienky, keď ste na minulotýždňovom stretnutí bronzového tímu po 25 rokoch sledovali šot z dramatického záveru súboja o bronz proti Taliansku?

Ani veľmi nie, ale na čo si naozaj spomínam, je zápas proti Francúzkam. Boli veľké favoritky, dobre som poznala ich silné i slabšie stránky. Erika (Dobrovičová) i ja sme hrali vo Francúzsku. Jeho reprezentantkám nevoňala zónová obrana, tak sme ňou na ne vybehli – a úplne sme ich zložili! (Slovenky vyhrali presvedčivo 70:51, pozn.). Vyhrali sme skupinu, kvalifikovali sme sa na majstrovstvá sveta 1994 do Austrálie. Bolo veľmi príjemné po rokoch si na to zaspomínať.

Aké miesto patrí bronzu z Perugie medzi vašimi úspechmi?

Dosiahla som ich viac, každú medailu si veľmi cením. Na každom šampionáte i na olympijských turnajoch som sa usilovala prispieť k čo najlepšiemu umiestneniu. Považujem sa za cieľavedomého človeka, vždy som chcela dosiahnuť maximum. Na bronze bolo pekné, že sme vyhrali náš posledný zápas. Dve striebra z ďalších európskych šampionátov – s československou i slovenskou reprezentáciou – sa lesknú viac, no po neúspešných finálových súbojoch prevládalo najprv veľké sklamanie. Vo Varne 1989 i v Budapešti 1997 sme mali na zisk titulu. Mrzelo ma, že nám ušiel, taký je však športový život. Veľmi si tiež vážim tri účasti na olympijských turnajoch, tie sú pre každého športovca maximom.

Na ktorý si spomínate najradšej?

Každý bol výnimočný. Prvý som absolovala v Soule 1988 – a veľmi som si želala, aby nebol posledný (s úsmevom). Nasledovala Barcelona 1992, krátko pred ňou som sa vydávala. Najviac som si užila Sydney 2000. Vedela som, že končím aktívnu činnosť, užívala som si ho plnými dúškami. Možno ma čaká aj štvrtý – v októbri olympijské hry mládeže v Argentíne s mojím družstvom. Je to síce mládežnícke podujatie, ale s olympijským puncom.

Bronz z Perugie. Foto: JÁN LUKY
Anna Kotočová Bronz z Perugie.

Aké družstvo trénujete?

Francúzske juniorky v trojkovom basketbale.

Stále žijete v Bourges?

Stále. Som zamestnankyňou Francúzskej basketbalovej federácie, v regionálnom športovom stredisku mám na starosti talentované dievčatá vo veku od štrnásť do pätnásť rokov. A cez leto sa venujem trojkovému basketbalu. Keď som prestala hrať, chýbala mi nejaká činnosť. Dostala som ponuku, povedala som si, že to skúsim – a pracujem tam doteraz. Pôvodne som to nemala v pláne, no neľutujem. Stále som v basketbalovom kolotoči, celú sezónu sa venujem mládeži – a v lete je mojou záľubou trojková hra.

Pamätáme si vás z pôsobenia vo francúzskych reprezentáciách v päťkovom basketbale. Čím vás uchvátil trojkový?

To sedí, bola som asistentka pri ženskej reprezentácii i pri tíme do 20 rokov. Keď som pri nich skončila, od roku 2015 som sa začala venovať trojkovému basketbalu. Pred dvoma rokmi sme sa stali majsterky sveta i Európy. Teraz sa pripravujeme na olympijské hry mládeže. Zároveň pôsobím aj pri výbere do 23 rokov i pri ženskej reprezentácii. Hra troch proti trom je niečo nové, dynamické – a veľmi zaujímavé. Je to fyzicky náročnejší basketbal, do popredia sa viac dostávajú herné činnosti, dôležitá je individuálna technika a taktické myslenie. Skrátka – nadchlo ma to. Pred mesiacom som so ženami na majstrovstvách sveta na Filipínach získala bronz. Medzinárodná basketbalová federácia (FIBA) dáva trojkové podujatia do rozvojových krajín, aby hru popularizovala. Svet je malý – na Fillipínach som sa stretla a srdečne zvítala s Ľubomírom Kotlebom, dlhoročným športovým riaditeľom FIBA. Tiež presedlal na trojkový basket.

Takže sa chystáte aj do Tokia 2020, kde bude mať premiéru pod piatimi kruhmi?

Urobíme všetko pre to, aby sme sa do Tokia dostali. V Paríži 2024 budeme automaticky ako reprezentácia hostiteľskej krajiny.

Sledujete aj slovenský šport?

Samozrejme – všetko, na Slovensko chodievame pravidelne, synovia sa veľmi tešia, sú viac Slováci než Francúzi. Ivko má pätnásť, Marek desať rokov.

Budú z nich basketbalisti?

Športujú. Marek zakotvil pri basketbale, no pozorne sleduje celý šport. Má to po mojom mužovi. Sú veľkí fanúšikovia hokeja. Keď Banská Bystrica vyhrala v apríli druhý titul, oslavovali ho na námestí. Barani sú ich srdcovka.

Čo by potreboval slovenský ženský basketbal, aby opäť siahol na medailové úspechy?

Možno takú partiu, akú sme mali my. Silný kolektív, individuality, ktoré ho tvorili, možnosti, aké sme mali a cieľavedomosť niečo veľké dosiahnuť. Znie to jednoducho, no je za tým nesmierne veľa úsilia.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #basketbal