Interisti nastúpili v čiernych dresoch, každý hráč mal namiesto vlastnej menovky meno Lukjanec. V troch rohoch ihriska sa vynímali veľké fotografie zosnulej legendy. Úradujúci šampión poslal svojmu bývalému hráčovi do neba víťazný odkaz, keď súpera deklasoval 51-bodovým rozdielom a usadil sa na čele tabuľky.
„Splnili sme našu úlohu. Bola to aj spomienka na Andreja Lukjanca. Chceli sme ukázať, že aj napriek nedávnej prehre v Komárne vieme hrať dobrý basketbal a uctiť si takého človeka, ako bol Andrej. Za všetko, čo odovzdal pre slovenský basketbal. Ďakujeme mu za to, čo nám dal,“ vyjadril sa po zápase kapitán Interu Radoslav Rančík.
Predurčený na basketbal
Juniorský reprezentant Sovietskeho zväzu prišiel na Slovensko v roku 1989 a odvtedy bol pevne zviazaný s Pezinkom. Tam ho zlákal Justín Sedlák.
„Do Interu vtedy prišlo na skúšku viacero hráčov zo Sovietskeho zväzu. Andrej patril medzi najmladších, tréneri v Interi dali prednosť starším a skúsenejším hráčom. Keďže ja som vtedy pôsobil ako funkcionár v Interi a zároveň hrával II. ligu v Pezinku, tak som pezinským funkcionárom naznačil, že je tu mladý perspektívny basketbalista, ktorý by klubu mohol pomôcť. Na svoju výšku mal výborný pohyb a skvelé strelecké schopnosti,“ vravel Sedlák.
Skúsený kouč a ostrieľaný funkcionár mal výborný odhad.
„V Pezinku sa rýchlo stal kľúčovým hráčom. Gro taktickej prípravy mužstva bolo postavené okolo neho, pretože on bol vyslovený strelec, rodený zakončovateľ. Okrem toho, že mal – povedal by som – až nebrániteľnú streľbu, dokázal vniknúť do koša. Mal bleskové zrýchlenie na prvom kroku, to veľa hráčov nemá. V tom čase ho na Slovensku nevedeli brániť, bol postrachom defenzívy každého súpera,“ pokračoval Sedlák a dodal:
„Andrej bol muž bez nervov. Aj napínavé zápasy vedel hrať s kamennou tvárou. Myslím, že jeho ‚naj‘ vlastnosť bolo, že on to cítil, mal to v sebe. Jednoducho povedané – bol predurčený na basketbal.“
Najúspešnejší v histórii
Vynikajúci krídelník pochádzajúci z Mariupolu získal s Pezinkom všetkých deväť titulov. Desiaty pridal v pozícii asistenta trénera v Interi. Vo vinohradníckom meste pod Karpatmi ho ľudia milovali. Bol tvárou úspechov niekdajšieho slávneho klubu, ktorý už neexistuje.
„Výnimočný bol prvý titul, ktorý sme získal po rozdelení federálnej súťaže. Potom nasledovali ďalšie, aj triumfy v Slovenskom pohári. Niektoré som zažil ako hráč, iné ako tréner a ďalšie ako funkcionár. Boli to krásne časy. A určite aj pre Andreja. Myslím, že možno sa už nenarodí taký basketbalista, ktorý by na Slovensku získal desať titulov v jednej lige,“ vravel Sedlák.
Profesionálny basketbal v Pezinku zanikol v roku 2011. Napriek snahám o jeho obnovu funguje už len na mládežníckej báze.
„Tradícia v meste samozrejme je, ale vyhovujúce zázemie už nie. Zostala nám práca s mládežou. Máme klub Basketbal Pezinok s.r.o., vychovávame mladých hráčov, tento rok organizujeme už 12. ročník školskej basketbalovej ligy. Sú do nej zapojené školy z Pezinka, Malaciek, Senca i zo Serede. Získali sme na to sponzorov, ktorí nám to prefinancujú. My to riadime organizačne, technicky a metodicky. Práca s deťmi ma baví,“ uzavrel tému Justín Sedlák.