Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.
Nič by som na svojom živote nemenila, povie usmievavo, avšak rozhodne Kamila Pudišová, za slobodna Pavláková. Prestupom z Prievidze do Ružomberka sa jej v šestnástich výrazne zmenili priority. Basketbal sa stal najvážnejšou. Zjednodušene: vďačí mu za usporiadanú rodinu i dosiahnutú pozíciu v nadnárodnej firme. Diár má dnes plný minimálne na dva týždne dopredu. „Nie som pánom svojho času,“ prizná.
Sivá myška? Ani náhodou
„Otec mi prízvukoval, že tri veci sa naraz nedajú robiť stopercentne. Povedal mi to, keď zistil, že chodím do školy, hrám basketbal a mám frajera. Oponovala som: tri sa v pohode dajú stihnúť. Teší ma, že som školu, basketbal, rodinu i prácu zvládla, aj keď to nešlo vždy hladko.“
Priznáva, že trochu vytŕčala z priemeru. „Keď som v práci povedala, že som sivá myška, všetci sa rozosmiali.“ Na palubovke sa sivá myška menila na zdravo drzé živé striebro. Nepoznala stratenú loptu, šla do každého súboja. Keď hrala za staršie žiačky Prievidze, stalo sa, že v sobotu i nedeľu dala po 38 bodov. Aj preto si ju vyhliadol Ružomberok v čase jeho vychádzajúcej slávy.
„Keď som sa dozvedela, aký klub má o mňa záujem, v hlave som mala jediné – chcem tam prestúpiť! O tom som snívala. Hoci – odísť v šestnástich od najbližších do jednoizbového bytu nie je ani dnes bežné. Prvý rok som pribrala desať kíl. Pod hrozbou pokút som musela počas vianočných sviatkov päť zhodiť. Nevedela som ešte variť, po obede som si dala tri horalky, po večeri ďalšie. Horalka je rýchly zdroj energie,“ úsmevne spomína na neľahké začiatky.
„Keď sme cez víkend hrali v Ružomberku, prichádzala moja starká a mama. Jedna prala a žehlila, druhá varila. A s otcom, po ktorom mám športové gény, som konzultovala basket. To bola podpora, aby som prežila.“
Historický titul v Prahe
Prežila – a v správnom čase sa ocitla na správnom mieste. „Základy basketbalu mi vštepoval v Prievidzi pán Liebenberger. Veľký dôraz kládol na cibrenie techniky. K veľkému basketbalu ma však priviedla Natália Hejková. Ráno pred školou – prestúpila som na gymnázium – som trénovala individuálne. Obdivovala som, že trénerka vstávala skoro len kvôli jednej-dvom hráčkam, keď o desiatej mala tréning s družstvom.“
Oduševnený tím z Liptova mastil vo federálnej lige každého – a v nezabudnuteľnom finále aj chýrnu pražskú Spartu. Prvý federálny titul Ružomberčanky vybojovali na jej palubovke – aj za výdatnej podpory najvernejších fanúšikov. Mama Pavláková akoby tušila zlaté oslavy. Do Prahy priniesla vlastnoručne napečené koláče.
„Pri spomienke na prvý titul hneď vidím fotografiu, ako sa s radosťou podieľam na sprchovaní manažéra Jozefa Smoleka. Historický úspech sme prežívali neobyčajne spontánne. Pokazil sa nám autobus, prvá oslava prebehla v dvoch pivárničkách. Viem, že vtedy ma otec prvý raz videl v televízii, ešte 16-ročnú a hneď s pohárom piva v ruke.“ Doplní, že majsterky na prijatí u ružomberského pána primátora dostali ako odmenu z bavlnárskych závodov aj klasické obliečky s obláčikmi. „Ďalšie tituly si už tak podrobne nepamätám.“
Vo výťahu s Číňankami
V dvadsiatich cestovala na svetový šampionát 1994 do Austrálie. Premiérový pre Slovenky. Zavŕšila tak prirodzený postup z mládežníckych reprezentácií k ženám.
„Majstrovstvá sveta na opačnom póle zemegule sa mi zlievajú do jedného obrovského zážitku. Pred každým zápasom som mala pri slovenskej hymne husiu kožu. Nastúpila som v každom zápase s výnimkou stretnutia proti USA. Američankám v najhviezdnejšom zložení sme tuho vzdorovali, päť minút pred koncom bolo ešte nerozhodne… Škoda štvrťfinálovej prehry s Austráliou. Domáce hrali v nezvyčajných elastických dresoch – a veľmi tvrdo, čo som pocítila aj na vlastnej koži v samom závere. Pamätať si budem agresívny presing po celom ihrisku. A nezabudnem ani na to, ako som sa v jednej chvíli ocitla vo výťahu s 203 cm vysokou najväčšou čínskou hviezdou. Moja noha nebola ani polovica z jej… Skončili sme na výbornom piatom mieste – ako najlepší tím z Európy (po Brazílii, Číne, USA a Austrálii).“
Jeden svetový basketbalový bonbónik ochutnala – a ďalšie už neprišli. Nemrzí Kamilu, že kariéru v národnom tíme nenatiahla?
„Ani nie. Prednosť dostala rodina, škola, neskôr práca,“ vraví priamo. „Manžel Miloš je z Liskovej. Spoluhráčka Milena Rázgová-Paulišincová mi spomenula jedného inžiniera-konštruktéra z celulózky. Dali sme si rande – a začali sa stretávať častejšie. Funguje nám to doteraz,“ naznačí.
„Basket som brala tak, že si ešte zahrám, ponúkal aj možnosť privyrobenia si, ale už som nemala ambíciu hrať vrcholovo. Som presvedčená, že ak chce niekto reprezentovať, musí tomu obetovať všetko. Keď sa narodila Dáška, začala som uvažovať, čím sa budem profesijne zaoberať, nie čomu sa budem venovať päť-šesť rokov. Zaradiť sa do života vo veku 30–35 rokov nie je také jednoduché ako v 22–23 rokoch. Trénovala som dvakrát do týždňa, to bolo maximum, čo som vedela časovo a fyzicky zvládnuť. Hrala som za Istrobanku Bratislava, St. Nicolaus Šamorín.“
Do kroniky dala dušu
V profesijnom živote zľahka kopírovala basket – ťahom na dôsledné plnenie povinností. Aj keď niekedy pôsobí, že svet je pre ňu gombička, upúta energiou. „Po štátniciach na banskobystrickej Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela, špecializácia manažment, marketing, som si začala hľadať prácu. V novembri 2001 som nastúpila do účtovníckej spoločnosti. Som v nej dodnes. Alojz Ceizel, bývalý basketbalový rozhodca, mi dal telefón na TMF Group – skús sa ozvať. Prešla som osobným pohovorom u Ľubomíra Repku, zakladateľa slovenskej TMF. Na otázku, čo som účtovala, som z voleja odvetila – všetko. Keď som nastúpila, zistila som, že nemám ani šajnu o tom, čo v účtovníctve znamená všetko.“
Podotkne, že mala šťastie na staršiu kolegyňu. „Keď niečo nevieš, tak si to naštuduj, kládla mi na srdce – a vždy mi ochotne poradila. Stretávame sa dvakrát do roka, rozumieme si ako mama s dcérou.“ Na oddelenie priniesla svieži vietor.
„Mzdové účtovníčky nechodievali na firemné akcie – a pre mňa znamená kolektív všetko. Presvedčila som ich pyžamovou párty. Aj päťdesiatročné kolegyne sa poobliekali do nočných košieľ, na hlavách natáčky – a cítili sa ako mladice.“
Firemná kronika zachytáva voľnočasové spestrenia, väčšinou mali športovú náplň – streetball, futbal, bedminton, petang… „Tá kniha približuje kus nášho života, strávila som na nej nespočetné hodiny a som na ňu hrdá.“
Imidž firmy tvoria ľudia
Po štyroch rokoch začala viesť mzdové oddelenie s desiatkou žien.
„Dala som si podmienku, aby som sa mohla vrátiť do pôvodného kolektívu a k tým istým klientom, keby som funkciu nezvládla. Keď sa ma nadriadení pýtali na plat, odvetila som, že o pol roka budem chcieť počuť od nich, čo pre spoločnosť znamenám.“ Neskôr sa dozvedela, ako na ňu prišli.
„Z môjho životopisu vedeli, že som hrávala basketbal. Máš skúsenosti zo ženského kolektívu. Ak mal niekto usmerniť mzdové účtovníčky, tak ty,“ dopočula sa. Dodá, že adeptov na manažérske posty hľadá firma aj na športových podujatiach – naposledy na futbale na Železnej studničke.
„Pri hre najlepšie vidíte, kto je líder, kto stojí bokom. Keď do Ružomberka prišla nová hráčka, trénerka Hejková neraz naordinovala futbal. Polročne hodnotíme zamestnancov, každý druhý týždeň mám stretnutie s tímlídrami. O každom máme prehľad, ako robí, čo ho motivuje, ako chce rásť. Ľudia sú tí, ktorí tvoria firmu a jej imidž.“
Namiesto odchodu kariérny postup
To už hovorí z pozície riaditeľky a konateľky globálnej spoločnosti TMF Group – má pobočky vo vyše 80 krajinách sveta. Kľúčovým konceptom spoločnosti sú služby v oblasti personalistiky a miezd, spracovania účtovníctva a daní, správ fondov a štruktúrovaného financovania.
Prizná, že mala aj krízu a uvažovala i o odchode. "Po pol roku vedenia mzdového oddelenia som prišla za šéfmi, že mám toho veľa. Šla som po ulici v centre a rozrevala sa, keď som videla ľudí piť kávu. Na nič som nemala čas, v práci som bola dvanásť hodín denne. Jednému z riaditeľov som na obede povedala svoju predstavu, navrhla zmeny. Súhlasil, uvoľnili sa mi ruky. Potrebovala som riešiť veci s klientmi, nie sedieť za elektronickým bankovníctvom. Problémy riešim konštruktívnymi návrhmi, nie kritikou.“
Dnes sa nad tým pousmeje, odchod vylučuje. „Moji nadriadení vedia, že mám aj lukratívnejšie ponuky od konkurencie. Neodídem však z globálnej firmy, na ktorú som hrdá, ktorej hodnoty tvoria úžasní ľudia a čoho sa cítim tak trochu spoluautorkou. Peniaze som vždy považovala za krátkodobú motiváciu,“ spokojne zdôrazní.
My je viac ako ja. Naučil ma to basketbal
Dostať 111 bodov vo vážnom pohárovom zápase basketbalistiek je poriadna lata. Ružomberčanky takú schytali 29. októbra 1992 v poľských Pabianiciach. Podľahli 92:111, postup visel na teoretickej nitke. Dohnať 19-bodové manko sa zdalo nereálne. „Viac bodov sme nedostali ani od podstatne silnejších súperov,“ podčiarkne Jozef Smolek, vtedajší generálny manažér klubu.
A predsa sa z postupu tešili Ružomberčanky! V odvete v riadnom hracom čase zmazali stratu (79:60), v predĺžení vyhrali 90:65. K postupu výdatne prispela aj Kamila Pavláková: odohrala 35 minút, v zlomových chvíľach strelila tri trojky. „Ani neviem, ako som ich dala,“ vravela šťastná-prešťastná po záverečnom hvizde.
„Už vtedy som vedela vziať na seba zodpovednosť a rozhodovať sa pod tlakom,“ povie žartovne, keď hovorí o pamätnom stretnutí. „To sú prieniky basketbalu so súčasnou profesiou. Nie všetko vyjde, avšak prehra vás nesmie zložiť. Pred rokmi ma tešili víťazstvá nad súpermi, dnes považujem za víťazstvo kvalitne fungujúcu spoločnosť, spokojnosť zamestnancov i klientov.“ Po chvíľke vážne dodá: „My je pre mňa veľmi dôležité, jedinec sám nič nedokáže. To ma naučil kolektívny šport. Nemám rada, keď niekto vraví – ja.“
Opáčime – basketbal vám nechýba? Zhrdzavela stará láska?
„Nezhrdzavela, nechýba. Ale – keď mala staršia Dáška osem, vzala som ju na tréning do Petržalky. Tréner Martin Pospíšil ma oslovil, či by som mu pri dievčatách – ročník 1992 a mladšie – nepomohla. Prikývla som, spravila som si trénerskú dvojku. Prvý rok sme prehrávali takmer so všetkými o šesťdesiat bodov, potom o tridsať – a v ďalšom roku sme už aj vyhrávali. Na našich prvých majstrovstvách Slovenska sme skončili na 6. mieste. Schovala som sa pod ihličnatý strom, slzila kvôli babám, zaslúžili si aspoň raz vyhrať. Na ďalších majstrovstvách sme skončili tretie – a potom sme získali tri tituly po sebe! Prežívala som úžasnú satisfakciu.“
Pridá aj poslednú hráčsku skúsenosť. „Keď mali baby šestnásť, prihlásili sme ich do prvej ligy žien. Maťo ma prehovoril, aby som som hrala aj ja – po päťročnej prestávke. Na prvom tréningu sme skákali cez švihadlo. Tréner postupne hráčkam vravel, aby prestali. Čakala som, kedy povie – Kamča, stačí. Stále nič. Otočila som sa k stene – a hopsala. Neprestanem, tú radosť ti neurobím, zaťala som sa. Pre kŕče v lýtkach som nemohla poriadne chodiť. V šatni sme to obrátili na pozitívnu motiváciu: keď nevládzeš, pridaj! Moja prítomnosť dávala dievčatám – dnes niektoré hrajú extraligu – trochu iný pohľad na veci. V prvej lige sme skončili druhé – za bratislavským Slovanom. Posledné dva roky som úplne bez basketu. Ale zasa viem, ktoré bývalé hráčky alebo tréneri maju deti narodené v roku 2011. Vyzerá to na súci ročník, no Sašku zatiaľ viac láka balet…“