„Nemali sme veľké individuality. Ťažili sme predovšetkým z výborného kolektívu. Každý v ňom bol ochotný podriadiť sa a pracovať v prospech tímu,“ vraví skúsený smečiar Martin Sopko st. (33), kapitán čerstvého volejbalového šampióna, ktorý si vo finálovej sérii poradil s Komárnom jednoznačne 4:0 na zápasy.
Ako chutili dlhoočakávané majstrovské oslavy?
Vlastne nijak (smiech). Ihneď po zápase v Komárne sme cestovali cez Maďarsko domov. Prišli sme neskoro v noci, dali sme si spolu večeru, pripili si a rozišli sa. Všetci boli unavení. Niektorí spoluhráči určite potiahli dlhšie, no my, ktorí máme rodiny, sme to o druhej zabalili. Predsa len, deti vstávajú o siedmej, tak sme museli byť ráno fit.
Rozhodli v súboji s Komárnom v prospech Prešova skúsenosti?
Určite. Pred sezónou prišli do tímu skúsení hráči, doplnili ich dvaja mladší. Aj tí prispeli k pohode, rozvahe a harcovníctvu v tíme. Starší hráči sa nezľakli dôležitých okamihov a potiahli tím vždy, keď to najviac potreboval.
Pamätáte si ešte na svoj premiérový titul v prešovskom drese, ktorý ste získali pred desiatimi rokmi?
Veru áno, na všetko podstatné. Akoby to bolo včera. Išlo o vyvrcholenie krásneho obdobia v prešovskom volejbale. Pre klub to bol premiérový titul, a tak bol mimoriadne cenný.
Cennejší, ako ten tohtosezónny?
Prvému titulu predchádzali začiatky od nuly. Po tom, ako sme postúpili do najvyššej súťaže, sme postupne vybojovali pre klub šieste, piate a štvrté miesto. Nasledovala bronzová medaila. A potom to prišlo. Po šiestich rokoch tvrdej práce sme získali titul. Zaslúžil sa oň skvelý kolektív, ktorý spolu neprestajne makal niekoľko rokov. Boli sme mladší, inak sme to prežívali. Radosť však bola rovnaká, ako teraz. Napriek tomu, že sme o desať rokov starší.
Ku ktorému viedla náročnejšia cesta?
Pred desiatimi rokmi sme sa naň viac nadreli. Bratislavský VKP sme zdolali 4:2 na zápasy. Na papieri to vyzerá tak, že tohtoročný finálový triumf 4:0 nad Komárnom bol jednoduchý. V skutočnosti nám však súper kládol veľký odpor.
Z aktuálneho prešovského kádra sa titulom z roku 2005 pýšia aj Michal Červeň s Kamilom Feňom. Zaspomínali ste si naň?
Z Komárna sme cestovali spolu v jednom aute. Mali sme teda dostatok času porozprávať sa. Od začiatku sezóny sme si vraveli, že si nič iné, ako ďalší titul nepripúšťame. Boli sme na to mentálne nastavení. Ak by sme ho nezískali, boli by sme teraz veľmi sklamaní.
Považujete rok 2005 za zlomový v kariére? Práve vtedy ste zamierili do zahraničia, kde ste pobudli bez prestávky deväť sezón…
Vyšlo to tak, že spolu s Mišom Červeňom sme končili vysokú školu. Popritom sme získali prvý slovenský titul, čo bol výborný odrazový mostík pre odchod do zahraničia. Dostali sme sa aj do reprezentácie. Skrátka, všetky karty hrali pre nás.
Po extraligovej sezóne na vás čaká aj reprezentačná. Na akých akciách vás fanúšikovia uvidia?
Ešte je predčasné o tom hovoriť. Dostal som pozvánku na prvý reprezentačný zraz, ktorý bude 10. mája. Uvidíme, čo povie tréner na moju výkonnosť. Ak sa prebojujem do kádra pre Svetovú ligu, budem len rád. Neodmietnem však ani miestenku v B-tíme, ktorý pôjde do Baku na Európske hry.