A neprekážalo by vám, keby s vami býval jeden mladý Kanaďan? Keď som počul meno, vedel som, koľká bije

Z gólmana, ktorý o sebe s úsmevom tvrdí, že nebol ani zďaleka najlepší na svete, zasa kouč, ktorý toho najlepšieho na planéte chvíľu viedol.

Jakub Hoferica (30) je hlavným trénerom juniorského výberu do 16 rokov v slávnom švédskom klube HV71 Jönköping. Jeho prvá spomienka na Kanaďana Connorda Bedarda je asi takáto:

„Keď sme vyšli na ľad, ihneď bolo vidieť, že je pred ostatnými. To, ako sa na ňom pohybuje, rozmýšľa. V tej chvíli som pochopil, prečo mu experti tak veľmi veria, hoci mal len pätnásť. Bolo zábavné ho sledovať.“

Cesta mladého hokejového trénera do Švédska, ktorý nemá za sebou oslnivú kariéru, musí byť kľukatá…

Jednoznačne. Tá moja napokon viedla cez ďalekú Čínu.

To znie zauímavo…

Počas štúdia na FTVŠ v Bratislave som sa ujal maličkých začínajúcich chalanov v Slovane. Jeden z nich predtým žil a hrával hokej v Pekingu – jeho rodičia boli Rusi a dali mi na čínsky klub kontakt. Po ukončení vysokej školy som sa rozhodol, že tam odídem. Poviem vám, vôbec som netušil, že hokej tam môže mať nejakú perspektívu.

A má?

Z dnešného pohľadu mám pocit, že všetko sa robilo predovšetkým kvôli zimnej olympiáde 2022. Do hokeja dávali neskutočné peniaze – zavolali tam mnoho Rusov, Čechov, nejakých Kanaďanov.

Robili všetko preto, aby sme klub správne nastavili. Keď som tam prišiel, mali dve ľadové plochy, po troch rokoch – keď som odchádzal – ich bolo už päť. Brutálne napredovali, no mali jeden problém.

Aký?

V Číne bol hokej otázkou prestíže – nenormálne finančne náročný šport. So Slovenskom sa to nedá porovnať, funguje to tam na princípe individuálnych tréningov. Za hodinu na ľade hráč zaplatí 130 amerických dolárov.

Rodičia mi vraveli, že mesiac hokeja pre ich deti stojí takmer tritisíc. Hokej bol jednoducho len pre majetných. S kolegami sme sa neraz smiali, že pred štadiónom to vyzerá ako na luxusnom autosalóne. Také autá veru nevidíte každý deň.

Ale neľutujete, že ste tam šli, však?

Bol to dobrý krok. Zabezpečili mi bývanie, letenky domov na Slovensko, jednoducho skvelé podmienky. A ani mnoho práce som nemal – na ľade som bol možno dve hodiny denne. No veľa som sa naučil, pracoval s kompletne inou mentalitou. My Európania sme si dosť podobní, ale Čína bol kultúrny šok.

Aj na ľade?

Začnem pozitívne – Číňania sú veľmi pracovití individualisti. Čo som povedal, to sa spravilo. Bez reptania. Slovenským deťom predsa len nechávame väčší priestor. V Pekingu však chceli ihneď výsledky – tlačili už na šesťročných. Potom sa to končí zväčša tak, že v trinástich vyhoria.

Mal som s tým problém, lebo hráčov vediem tak, aby postupne dospeli až do seniorského hokeja, no Číňan je nastavený na okamžitý úspech. Musí byť najlepší aj medzi mládežníkmi. Máloktorí to však dlho vydržali. Neskôr ich tlačili viac do štúdia.

Prečo ste odišli?

Dostal ma odtiaľ Covid-19. Bol som s manželkou na dovolenke na Bali, keďže bol Čínsky nový rok. Tam sme sa prvýkrát dopočuli o pandémii. Keď sme sa vrátili do Pekingu, spomínam si, že v meste zrazu nebola ani noha. Totálne mŕtvo.

Rozhodli sme sa, že ideme domov – v apartmáne pobalili len dôležité veci a večerným letom sa vrátili na Slovensko. O deň na to sa všetko zastavilo a z Číny ani do Číny sa už nikto nedostal.

Nechceli ste sa zapojiť do domáceho hokejového života?

Nie. Som mladý, chcem spoznávať svet. Naberať skúsenosti. Rozposlal som teda do švédskych klubov v SHL svoj hokejový životopis. Z troch sa mi napokon ozvali. Vybral som si HV71.

Stále nás tam vnímajú ako hokejovú krajinu, no porovnávať sa chcú s inými – s Kanadou, USA, s Fínmi, Čechmi a teraz už aj so Švajčiarmi.

Sme pre nich druhá liga?

Asi tak. Nediplomaticky povedané. (úsmev)

Z Číny do Švédska to je hokejový megakrok…

Najmä, keď hneď na začiatku dostanete do rúk mladého chalaniska, ktorý dokáže s hokejkou neskutočné veci – Connora Bedarda.

Úžasné…

Do Švédska som prišiel v septembri a po dvoch týždňoch sa mi prihovoril šéftréner s tým, či by mi neprekážalo, keby so mnou býval jeden mladý Kanaďan. Písal sa rok 2020, všade bol covid, nikde okrem Švédska sa nehral hokej. Mal som veľký byt, nebol to teda žiadny problém. Rád som sa oňho postaral.

Ale netušili ste, aký hokejový „materiál“ bude spať vo vedľajšej izbe…

To teda vôbec nie. Absolútne. Až keď mi povedali meno, začal som niečo tušiť. Vedel som, koľká bije. V Kanade mám kamaráta, ktorý ho predtým trénoval. Nakontaktoval ma na jeho maminu, povedali sme si pár vecí.

Čo od vás chcela pani Bedardová?

Bola veľmi príjemná. V prvom rade sa zaujímala o to, aby nás s manželkou Connor príliš nezaťažoval. Je to skromná rodina, požiadala ma vyslovene len o základné veci.

Bedard prišiel do Švédska so staršou sestrou Madisen – obaja nemali ani osemnásť. Chcela len, aby som im pomohol so sim kartami, internetom, s dovozom z letiska. Ukázal som im mesto, obaja však boli veľmi samostatní.

Prečo prišiel aj so sestrou?

Vytvárala mu zázemie. Connor sa tak mohol sústrediť čisto na hokej. Neskutočne ním žil, povedal by som, že ho až žral. Keď sa vrátil z tréningu, robil strečing, uvoľňoval svalstvo, pracoval na „rolleroch“. Medy bola skvelá, pripravovala mu raňajky, obed, všetko, čo potreboval.

Celá família sa zamerala na jeho kariéru…

Podporovali ho tak, ako sa len dalo. Nie je to však rodina, ktorá hľadela do budúcnosti štýlom, že „náš syn raz bude hviezda NHL a my sa budeme mať dobre“. Videli, ako miluje hokej a pomáhali mu. Na sto percent.

A čo vy? Stavili by ste sa v tom čase, že z neho bude draftová jednotka a raz aj hviezda NHL?

V roku 2020 už boli na svete prvé preddraftové rebríčky, tušil som, že z neho raz bude jednotka. Keď sme vyšli na ľad, ihneď bolo vidieť, že je pred ostatnými. To, ako sa na ňom pohybuje, rozmýšľa. V tej chvíli som pochopil, prečo mu experti tak veľmi veria, hoci mal len pätnásť. Bolo zábavné ho sledovať.

Čo vás najviac dostalo?

Jeho hokejové zmýšľanie. Ako rieši rôzne herné situácie. Všetko s ľahkosťou. Vidieť to aj teraz v NHL – týždeň čo týždeň je vo výbere najlepších hokejových kúskov. Mal fantastickú strelu, úplne iný level ako ostatní. Všade sa dočítate, že detstvo strávil na záhrade s hokejkou a loptičkou – malo to zmysel.

Vraví sa, že mladosť – pochabosť… Nemal žiadne maniere?

Toto sa ho vôbec netýkalo. Žil pre hokej, bol preňho všetkým. Neustále bol na štadióne, často až do siedmej večer. A keď sa vrátil do nášho apartmánu, pokračoval.

Deň končil zvyčajne tak, že si pripravoval hokejky na ráno. Vo Švédsku bol tri mesiace a v jeho hlave som nevidel nič iné ako hokej. Mal obrovskú disciplínu.

Mladí hráči sa často pochvália, že voľný čas trávia pri hernej konzole…

To nehrozilo. Ale bolo to tak možno aj preto, že sme doma nemali televízor. (smiech)

Čiže žiadny zlozvyk?

Snažím sa spomenúť si, ale márne.

Potreboval takýto hráč vôbec nejaké pokyny od trénera?

Každý ich potrebuje. Aby vedel, v akom hernom systéme funguje. V HV71 máme nastavený „playbook“ – od áčka až po výber do šestnásť rokov. Naväzuje to na seba, aby bol prechod čo najľahší.

Connor potreboval základnú informáciu, ale v istom momente prichádza na rad priestor pre kreativitu. V tomto smere bol jedinečný – ako pätnásťročný hral s chalanmi z U20.

A čo rady od vás – trénera, ktorý sa špecializuje na zručnosti?

Bol to stále len mladý chlapčisko. A aj keď je dnes v NHL, stále má veľký priestor na zlepšovanie sa. Aj veci, ktoré hráči vedia, im treba pripomínať – aby sa z nich stal zvyk. Toto sme prízvukovali aj Connorovi. Bol a je geniálny, ale v hokeji vždy nájdete niečo, v čom sa dokážete zlepšiť.

Užili by ste si ako bývalý brankár jeho nájazdy proti vám?

(veľký smiech) Viete čo… Ani zďaleka som nebol najlepší gólman na svete. Rýchlo by zo mňa spravil štatistu a dobre so mnou zacvičil. Navyše, dnes už pracujem iba s hráčmi, vôbec neuvažujem nad tým, že by som si mal opäť obliekať brankársky výstroj.

U Bedarda to v zámorskej NHL zatiaľ vyzerá v priemere na bod na zápas. Pre 18-ročného mladíka skvelé, nie?

Určite. Uvidíte, že on ešte ukáže! Sledujem ho a keďže som tréner rozvíjania zručností, NHL je výborná škola. Connor je hokejový „trendsetter“, je jedným z tých, ktorý určuje, kam sa hokej posúva. A my tréneri to sledujeme, analyzujeme a potom aj učíme ostatné deti.

Zostali ste v kontakte?

Mám naňho kontakt, ale nie je to tak, že by som mu vypisoval. Je to skôr obmedzený kontakt.

Juraj Slafkovský to má akiste ťažké, keďže ako draftovú jednotku ho s ním neustále porovnávajú…

Rozumiem, čo naznačujete. Ale na Jurajovu obranu – rozprávame sa o typologicky odlišných hokejistoch.

Mimochodom, aj Slafkovský štartoval kariéru na severe. Je to najlepšie miesto pre začiatok hokejového života?

Vo Švédsku je neuveriteľne veľká konkurencia. Ak sa mladý hokejista dokáže prispôsobiť tunajšiemu životu a vyspelému hokejovému prostrediu, potom mu to môže len pomôcť. Netvrdím, že švédska cesta je správnejšia ako slovenská.

Povedal by som skôr, že pre každého je dobré niečo iné. Ak hovoríme o Švédsku, potom o najlepšej juniorskej súťaži v Európe, ale niekto možno potrebuje mať okolo seba viac kamarátov, byť pri rodine, nie každý sa ľahko odstrihne od domáceho prostredia.

Pozrite sa na Šimona Nemca, ktorý si kliesnil cestu do NHL cez slovenskú extraligu.

V čom vidíte nehokejové nároky života vo Švédsku?

Ľudia sú oveľa viac uzavretí. Nie je ľahké si nájsť blízkych priateľov – dostať sa Švédovi pod kožu a byť s ním kamarát je pomerne ťažké. Niekto s tým môže mať vážny problém, keď sem príde.

Povedzme, že pri deťoch to ešte ide, lebo či ste Slovák alebo Švéd, chcete sa socializovať. S dospelými to je na severe trošku problém.

Nie je na škodu, keď mladý, začínajúci tréner, dostane do rúk kaliber Connora Bedarda? Každého s ním následne podvedome zrovnáva…

Vyvediem vás z omylu. Tréner individuálne rozvíja každého hráča. Každého svojim spôsobom. Porovnávať hokejistov nemá zmysel. Všetkým chcete pomôcť a všetci chcú byť najlepší.

Črtá sa vám vo Švédsku pod rukami ďalší Bedard?

V klube máme pravidelne dvoch-troch reprezentantov a draftovaných hráčov. Momentálne tu máme jedného veľmi šikovného chlapca – volá sa Isak Alvudd a verím, že o ňom ešte budete počuť. Je to ročník narodenia 2010, nedávno sme mu počítali kanadské body, za 35 duelov ich nazbieral 170.

Neobzeráte sa aj po mladých Slovákoch?

Keď sa stane, že z kategórie U18 nedokážeme do dvadsiatky dodať dostatočné množstvo dobrých hráčov, potom sa obzeráme aj inde v zahraničí. Aktuálne budeme hľadať napríklad brankárov.

Momentálne tu máme jedného veľmi šikovného Švajčiara, Čecha a vlani sme priviedli 16-ročného Nemca. Sledujeme však aj slovenský trh.

Je to len silné konkurenčné prostredie, čím švédsky juniorský hokej vyniká?

Predovšetkým. Juniorská súťaž má pomaly úroveň nižších seniorských líg. Pre Švédov nie je problém vybrať dvadsať hráčov na MS do 18 či 20 rokov. Skôr si vyberajú hokejistov podľa toho, ako chcú nastaviť herný systém. Na každú rolu majú kvantum hráčov na výber.

Čiže nie je to tak, že by ste mali v Jönköpingu lepšiu halu, posilňovňu a regeneračné možnosti ako v bratislavskom Slovane…

Nemyslím. Máme štyri ľadové plochy, dve posilňovne, kvalitné zázemie, ale aj Slovan ho má dobré. Dá sa to zrovnávať, možno sme v HV71 na tom o máličko lepšie. Opakujem, rozdiel je predovšetkým skôr konkurenčné prostredie.

Tipnete si, kto bude slovenský majster?

Som Humenčan, fandil som Humennému, ale vypadlo. Takže Košice.