Pochvala od Tichonova
Keď sa dnes zastáva ruských hokejistov, je treba povedať, že proti nim odohral nekonečne veľa zápasov. Ak by si vraj mohol jedného z nich vybrať do československého tímu, bol by to Igor Larionov. Tvrdí, že rodák z Voskresensku hral československý hokej.
V živote dostal mnoho pochvál, najviac si vraj váži tú, ktorá prišla priamo z Moskvy.
„Jednoznačne od sovietskeho trénera Viktora Tichonova (pre kruté tréningové metódy mal prezývku diktátor, pozn. red.), ktorý povedal, že do tímu by si vzal jediného hráča z československého mužstva – Igora Libu. Keď toto povie taký velikán, tak to je veta, ktorá vám bude celý život rezonovať v hlave. Pôjde so mnou až do hrobu,“ povedal nám.
Sovieti z neho mali strach a za morom po ňom dlho túžili. Lenže Liba dlho odmietal odísť za hokejovým chlebom do NHL.
„Ale ponúk som mal iks. Pri každom zahraničnom výjazde sa okolo mňa točili agenti ako osy. Jeden dokonca prišiel, otvoril kufrík a v ňom bolo stotisíc dolárov. Vraj keď podpíšem, budú moje. Nuž, slušne som odmietol. Neveriacky sa na mňa pozeral, akoby rozmýšľal, odkiaľ som vôbec prišiel. Kvôli peniazom by som neopustil rodinu, ani krajinu, v ktorej som vyrástol,“ tvrdí.
Napokon to v profilige predsa len skúsil. Zahral si aj v L.A. Kings s nezabudnuteľným Waynom Gretzkym. No v Amerike mu to príliš nesadlo. Dodnes to trošku ľutuje. Po sezóne sa zbalil a odišiel. „Nemal som to robiť, uznáva.“
Čítajte viac Kedysi terorizoval ČSSR gólmi, potom našiel šťastie v USA. Slávna ruská duša vyzýva na odchod zo svetovej scény
Dobrák s flanelkou
Liba je hokejista telom aj dušou. Po kariére, ktorú si poriadne natiahol – ukončil ju v rodnom Prešove v sezóne 2002/2003, keď mal 43 rokov. Dnes nosí jeho meno akadémia v neďalekej Čani, kde vedie k tomuto krásnemu športu malé deti. Je ich vraj až päťsto.
„Korčule mám na nohách denne. Deťom nestačí ukázať spoza mantinelu, treba byť s nimi na ľade. Niečo také, že dnes sa mi nechce prezúvať a zostanem radšej v teniskách, tak to teda nie. Výstroj som na sebe nemal už roky, no vždy bol moje druhé ja. Dokázal som sa doňho dostať aj za menej ako päť minút. Prišiel som do šatne, šup-šup a bol na mne,“ spomína.