"Mohli byť aj tri,“ tvrdí slovenský brankár Július Hudáček (26), ktorý si na hokejovom šampionáte odbil premiéru. Deň po stretnutí odpovedal na otázky novinárov.
Zaspali ste vôbec po tak vyrovnanom a náročnom zápase?
Úplne v pohode. Väčšinou s tým nemám žiadny problém.
Nesnívalo sa vám o Rusoch?
Nie, v žiadnom prípade (smiech). Keď si ľahnem do postele, chvíľu mi ešte v hlave víria zápasové myšlienky. Premietam si zákroky a góly, ktoré som inkasoval. Trvá to však maximálne pätnásť minút.
Pozreli ste sa ešte predtým na postavenie Slovákov v tabuľke?
Hádam ani nebolo treba. Poznáme ju asi všetci. Vieme, o čo hráme, aj koľko bodov potrebujeme získať. Víťazstvo nad USA nám môže, ale aj nemusí stačiť.
Ako sa vám páčil zápas proti Rusku?
Bol jednoducho skvelý. Škoda toho záveru, mali sme tam niekoľko vyložených šancí.
Bod sa vám teda máli?
Chvalabohu aj zaň. Ak by boli tri, bolo by to skvelé, dva zasa dobré. Neboli sme ďaleko od toho.
Triasli sa vám pred tým, ako ste vykorčuľovali na ľad, kolená?
Samého ma to veľmi prekvapilo, ale nie. Hodili ma medzi ruských žralokov, ale užíval som si to.
Kedy vám tréneri oznámili, že budete chytať?
Deň pred zápasom.
Aká bola vaša prvá reakcia?
Najprv som si hovoril, že wau. Keď som si však šiel ľahnúť do postele, začal som byť trošku nervózny. Nechcel som sklamať spoluhráčov, ani fanúšikov. Ale jedni, aj druhí, mi nakoniec veľmi pomohli.
Povzbudil vás aj brankársky kolega Laco?
Samozrejme. Spolupráca medzi nami je vynikajúca. Ja držím palce jemu a on zasa mne.
Zatiaľ čo on vykorčuľuje na ľad vždy prvý, vy ste si dali načas…
Mne je to naozaj jedno, nie som na žiadne povery. Niekedy chodím prvý, inokedy zasa posledný. Ak by som si nestihol pripraviť lapačku, budú na mňa možno všetci čakať.
Problémy ste však mali naopak s prilbou. Čo sa stalo?
Puk ma trafil do masky a tá sa zlomila. Našťastie som mal so sebou aj náhradnú z Örebra. Nikdy predtým som nemal na zápase dve. Teraz sami hodila.
A čo zápas proti USA, budete chytať?
To zatiaľ netuším. Ale ako každý, aj ja chcem hrať. Ak pôjdem na ľade, budem šťastný, ak nie, palce budem držať Janovi.
Videli ste už Američanov v akcii?
Majú veľmi mladý tím. Ak začnú dobre korčuľovať, zápas väčšinou dovedú do víťazného konca. My sme zasa skúsenejší, ak budeme dobre brániť, určite prídu nejaké brejky. Američania majú istý postup, ale asi nikto nechce hrať proti Kanade, alebo cestovať za Čechmi do Prahy. Majú o čo hrať.
Už skôr však môžu o vašom osude rozhodnúť Bielorusi. Pozriete si ich zápas?
Myslím si, že si ho pozriem skôr v televízii. Potrebujeme sa dobre pripraviť na náš posledný zápas v skupine. Vieme počítať, aj to, ako sa musia skončiť zápasy iných, aby sme postúpili. Ale nemáme nad čím špekulovať, potrebujeme vyhrať.
V nórskom tíme hrá aj váš spoluhráč z klubu, Robin Dahlstrom. Pošlete mu pred zápasom proti Bielorusku aspoň esemesku?
Potrebujem jeden lístok na zápas pre otca. Už som ho teda kontaktoval (smiech). Nijak špeciálne ho motivovať nepotrebujem, v zápase pôjdu určite na doraz.
So severanmi máte bohaté skúsenosti. Akí sú, ak hrajú zápas, v ktorom im o nič nejde?
Nie je to úplne tak. Aj im ide o niečo. Potrebujú body to rebríčka IIHF, aby mohli začať kvalifikáciu o postup na ZOH 2018 na domácom ľade. Pre Bielorusov to vôbec nebude ľahké. Nóri sú ako Švédi veľkí profesionáli, ktorí idú v každom stretnutí na sto percent. Nepripúšťajú si stres, zápasy si skôr užívajú.
Veríte ešte v postup do štvrťfinále?
Áno, pri troške šťastia sa tam môžeme dostať.
Načítavajú sa športové výsledky...