Od tímu Kyjev Capitals dostal ponuku, nad ktorou síce spočiatku váhal, ale napokon ju vzal. Tvrdí, že život v ukrajinskej metropole je v tejto chvíli znesiteľný.
„Ráno som bol so psom na prechádzke, potom zraz, rozcvička, tréning, obed, káva so spoluhráčmi a následne domov. Vyzerá to ako bežný hokejový život, no Kyjev je dnes predsa len špeciálne miesto a tak mnoho vecí, na ktoré som zvyknutý, nerobím,“ vraví rodák z Oravy.
Dobre sme rozumeli? Na Ukrajinu ste si vzali aj psa?
Veru tak. (smiech) Pani manželka má doma robotu, musela zostať, no vzal som si psíka. Je to veľký spoločník.
Môj spachtoš. Žena, ktorá vkuse spí, ale je zlatá a moje ukrajinské angažmán zvláda v pohode. Je to Toy pudel, maličký „hračkársky“ pes, v pohode mi vojde aj do hokejového vaku. Vlastne aj do lapačky.
Foto: Instagram Borisa Babíka
Ísť dnes za športom na Ukrajinu je pomerne neobvyklé. Za posledné mesiace ste to veľakrát počuli, však?
No jasné. Často mi to niekto pripomenie. No nečudujem sa, som tu jediný Slovák. Keď som to oznámil rodine, najprv si myslela, že žartujem. Povedal som však, že to pôjdem skúsiť. Spočiatku len na týždeň, ale prebehlo to dobre a tak som tu. Samozrejme, doma sa o mňa boja.
Ako reagujete na začudované otázky?
Už ani neodpovedám. Môj príbeh sa objavil v nejednych novinách a priznám sa, že už ani nemám náladu reagovať. Dostávam množstvo hlúpych otázok a nemiestnych poznámok, no keď ma niekto pekne požiada o rozhovor, samozrejme, že vtedy vyhoviem.
Dlho ste zvažovali odchod na Ukrajinu?
Nechal som si to prejsť hlavou. Napokon, v správach som všade čítal, aké je to zlé, ako je celá Ukrajina pred zrútením, no poviem vám, že život v hlavnom meste zatiaľ funguje. Všetkému predchádzal rozhovor s trénerom, ktorý ma tiež ubezpečil, že Kyjev je momentálne v pohode.
Kde ste boli, keď k vám odtiaľ dorazila ponuka?
Už ani neviem. Ozval sa mi agent s poznámkou, že niečo by pre mňa mal, ale asi s tým nebudem stotožnený. (úsmev) Tak som mu povedal, aby to skúsil a tak spomenul Ukrajinu. Jasné, takáto informácia človeka zaskočí, chce vedieť, ako to tam je.
Ukrajina je pod neustálym bombardovaním, no deje sa to predovšetkým na fronte. Keď som prišiel na jeseň do Kyjeva, bolo to oukej, v zime sa však útoky zintenzívnili. Presvedčila ma však ešte jedna vec.
Foto: Instagram Borisa Babíka
Ktorá?
Mám rád hokejové destinácie, o ktorých viem, že tam budem brankárskou jednotkou. Vysedávať na lavičke ma naozaj nebaví. A – hoci to bolo v tomto prípade druhoradé – Ukrajina bola pre mňa zaujímavá aj z finančnej stránky.
Cítite sa dnes v Kyjeve bezpečne?
Povedal by som, že päťdesiat na päťdesiat. Jedného dňa môže prísť taký útok, po ktorom sa možno nevrátim domov. Nikdy neviete. Mám to kdesi v podvedomí, ale rozhodol som sa, že to tu skúsim.
Spomeňte moment, kedy vám nebolo všetko jedno…
Pravda, keď bol útok na Kyjev, kadečo sa mi preháňalo hlavou, avšak nie do tej miery, že by som šiel do krytu. Bývam na jedenástom poschodí a dolu do metra, ktoré mám neďaleko, to chvíľu trvá. V takej chvíli si vravím, „á čo, však prežijem“.
Nieže by som bol taký lenivý, ale útoky spravidla prichádzajú skoro ráno a ja som taký rozospatý, že sa mi nechce obliekať. Ale spomínam si aj na noc, keď to buchlo neďaleko a nepredchádzalo tomu žiadne varovanie. Bŕŕŕ…
Takže predsa len vám to nebolo jedno…
Mal som tu vtedy manželku. Bežala sa ihneď skryť. Ženy majú pri takýchto veciach jemnejší spánok. Väčšinou však o útokoch vieme vopred, miestni ľudia používajú aplikáciu a dozvedia sa, čo im hrozí. Za tie dva roky to už majú dosť dobre spracované.
Čítajte viac Pred sezónou som o Slafkovskom napísal stĺpček. A poriadne som sa sekol... Kanadský novinár hodnotí jeho progres, pri Mešárovi má otáznik
Aj vy tie správy čítate?
Teraz už nie. Predsa len, človek si zvykne, aj takéto udalosti jeho myseľ časom vezme ako dennú rutinu. Navyše, všetko si musím prekladať.
Narúšajú podobné udalosti aj hokejový život?
Len z časti. Neviem, ako to majú ostatné tímy, ale my sme trénovali aj počas výstražných sirén. No vždy záleží od nebezpečenstva. Či na mesto nalietajú drony alebo rakety. V prípade veľkého útoku by akiste zrušili náš pobyt na ľade.
Za aký čas by ste sa v Kyjeve dokázali zbaliť?
Za päť minút. Vyprázdnil by som jednu skriňu, vzal televízor, playstation a utekal domov. Ja som im to aj povedal, že keď sa budem cítiť ohrozený, pôjdem hneď preč. Alebo by som bol svedkom celodenného útoku, ďalšie ráno ma tu už neuvidia.
Ukrajinci si už na vojnu zvykli?
Áno. Je to ako s covidom. Prvé dni som býval u chalanov z tímu, keď sa v noci rozozvučala siréna, zburcoval som celý byt, že sa ideme skryť. Pýtali sa ma, že či som sa zbláznil, lebo pokiaľ nič nepadá, oni nikam nejdú.
Nevedel som, ako na to reagovať. Život miestnych sa prispôsobil dnešným podmienkam, cez alarm sa zatvárajú jedine obchodné centrá. Po jedenástej je však v meste mŕtvo, od polnoci do piatej máme zákaz vychádzania.
Zájdu ľudia v takejto atmosfére na hokej?
Dosiaľ nemohli, hrali sme bez fanúšikov. No v derby proti Sokolu Kyjev mohlo byť v aréne desať ľudí na hráča. Niekoľko stoviek ich nakoniec prišlo.
Rezonuje vojna aj v kabíne?
Kdeže. Vonkoncom nie. Nerozprávajú sa o tom, sú zmierení. Čo iné im zostáva, keď nemôžu ani utiecť? Občas si posielajú do skupiny aktuálne správy o povolávacích rozkazoch na front. Žiaľ, potom budú mať „po srande“.
Foto: Instagram Borisa Babíka
V posledných týždňoch sa veľa hovorí o mobilizácii…
Nič s tým nespravia. Veru, môže dôjsť aj na nich. A možno aj skôr, ako si myslia, lebo tu keď máte peniaze, skôr sa tomu vyhnete. Na uliciach dnes vidíte mužov každého veku. Nechcel by som byť v koži spoluhráčov.
Aká je dnešná úroveň ukrajinskej ligy?
Niečo podobné ako naša 1. liga – teda druhá najvyššia súťaž. Možno prvé štyri tímy v nej. Je technickejšia, veľa sa v nej korčuľuje, tiež majú problém s obranou ako u nás.
Na začiatku nás tu podceňovali, chvíľami sme boli prví, potom nastal skrat a klesli sme na štvrté miesto zo šiestich. Už teraz vieme, že v play off nás čaká prvý Sokol Kyjev. Dá sa s ním hrať, no musím zachytať.
A darí sa vám to?
Cez leto som na sebe poriadne makal. V klube mám aj brankárskeho trénera, ktorý sa mi denne venuje, čo nie je vždy a všade pravidlom.
Na začiatku ste povedali, že na Ukrajinu vás zlákal aj kontrakt. Iných zasa presvedčili peniaze, aby šli do KHL. Zazlievate im to?
Veľmi sa mi do tejto témy nechce. V KHL mám niekoľko slovenských kamarátov, niekde som už povedal, že je to ich vec, no musia počítať s tým, že im to niektorí ľudia budú vyhadzovať na oči. Hokej však hrajú celý život, v niečom ich chápem, v niečom zasa nie. Ale jednu vec by som ešte povedal.
Hovorte…
Chcel by som vidieť ľudí, ktorí moralizujú – otvárajú články, len aby vyvolali konflikt a pohádali sa – keby im pristál na stole šek z KHL. Kde by boli ich zásady. Pozrite sa, čo stvárali s Júliusom Hudáčkom. A to ani nehral v Rusku, ale v Kazachstane.
Mnohí, keby zbadali sumu na papieri a došlo im, čo za to môžu mať pre seba a svoje rodiny, by zrazu nenápadne prehodnotili postoj. No sú aj takí, ktorí by za žiadnych okolností nešli – mám kamaráta, ktorý podobnú ponuku z Ruska odmietol.
Foto: Instagram Borisa Babíka
Páči sa vám život hokejového svetobežníka?
Hral som vo Švédsku, Spojených štátoch, na Ukrajine a v Turecku. Ale ako hokejový svetobežník sa ešte necítim. (úsmev) Je to fajn, niečo som už spoznal a zažil, no vždy som cestoval za hokejom, ktorý je mojou prioritou. Nepotrebujem si robiť čiarky do zošita, kde všade som bol.
Kde sa vám najviac páčilo?
Vždy ma lákala Amerika, vlani sa mi splnil sen a páčilo sa mi tam. Mal som však iné hokejové očakávania, po sezóne ma vytrejdovali a tam to bolo veľmi ťažké.
V Turecku si hokej zahral málokto. Bol to zážitok?
Niekto sa ma už pýtal, či to bola extrémna hokejová exotika a odpovedal som, že áno. Aj keď to možno bolo lepšie, ako si mnohí myslia, lebo tam hralo veľa Rusov. My sme z nich mali poskladanú celú päťku, takže prvé dve lajny mali akú-takú úroveň.
Celý duel tak hrali predovšetkým dva útoky, v tretej tretine už zväčša ťahali za sebou jazyk. Ale zážitok to veru bol. Napríklad na jeden zápas sme leteli aj lietadlom – z Istanbulu do Erzurumu, kde bolo mínus pätnásť. Šialené.
A život na kebabe vám tiež voňal?
(smiech) Mal som ho len párkrát. Je iný, ako ho poznáme na Slovensku. Žil som však v športovom centre, kde nám aj varili. Keď bol v menu kebab, bolo treba prísť skôr, lebo sa rýchlo minul.
Kam by vás mal hokejový život ešte zaviesť?
Žeby som mal nejaké veľké hokejové sny, to si nemyslím. Predsa len, už mám svoje roky. Bol by som však šťastný, aby ma hokejový osud raz vrátil na Slovensko. Do extraligy. Momentálne je to dosť ťažké. Nejaké telefonáty medzi sezónami už boli, žiaľ, všetko padlo.