Keď mal dva roky, spoločne s rodinou len zázrakom prežili nehodu s nákladiakom. Okrem desivých spomienok mu zostali na tvári aj jazvy.
"Stali sa mojou súčasťou. Do istej miery mi aj pomohli. Neberiem ich ako hendikep. Boh si ma nimi poznačil a spravil ma silnejším,“ spomínal Ribéry v rozhovore pre Canal+ Sport.
Foto: SITA/AP, Petr David Josek
Prechádzky po ulici či začiatky na futbalovom trávniku boli pre Ribéryho i jeho blízkych utrpením.
"Ako zjazvené dieťa to nemáte ľahké. Pohľady ľudí a ich komentáre zraňovali moju rodinu. Okolie si hovorilo: Čo je to za ohava? Kamkoľvek som sa vybral, ľudia si ma prezerali.
Nie kvôli menu, futbalovému kumštu alebo mojim vlastnostiam. Iba kvôli jazvám,“ pokračoval Ribéry.
Foto: FR (instagram), tasr/ap
Vnútorný hlas, aby pochybovačov presvedčil o opaku, v ňom postupne silnel. Natoľko, že sa pre šikovného krídelníka stal hnacím motorom.
"Nešiel som plakať do kúta, hoci niekedy som veľmi trpel. Povedal som si, že to asi tak má byť,“ doplnil Ribéry.
Ktovie, kde sú dnes tí, ktorí sa mu posmievali. Isté je len jedno. Ribéry ako vicemajster sveta s francúzskou reprezentáciou či deväťnásobný majster Bundesligy im zavrel ústa.