Postupne: Slovensko – Kazachstan 0:1, Kazachstan – Slovensko 2:1. Medzitým vydreté víťazstvá v Azerbajdžane a s Bieloruskom.
Toto nie je náhoda. Ani veľa smoly, zle postavené žrde či „zákerný“ VAR. Napriek tomu si stále myslíme, že Slovensko má na viac ako na C-kategóriu Ligy národov. Že je lepšie ako Kazachstan a jemu podobné tímy.

Klamať si však nesmieme. Reprezentačný futbal upadá.
Opory, ktoré ho zdobili, postupne strácajú lesk. Odišiel veľký líder. Marek Hamšík, ktorý nám posledné roky akoby zakrýval oči. Bez neho by asi nebolo Euro 2020. A možno ani žiadny futbalový sviatok za uplynulých dvanásť rokov.
S Milanom Škriniarom i Stanislavom Lobotkom hviezdy ubránite, ale na tri body potrebujete viac.

Myšlienku, finesu, pohotovosť, priamočiarosť, správnu futbalovú drzosť. Inak sa vám môže stať, že v štyroch zápasoch proti európskemu podpriemeru strelíte iba tri góly.
Chýbajú strelci, nie je dirigent. S mužstvom bez nich môžete hrýzť Anglicko, ale nemusíte vyzrieť na Kazachstan.
Futbaloví bossovia sa všetko pokúsili vyriešiť za jeden deň. Jednohlasne vyhodili Štefana Tarkoviča.

Paradoxne, tí istí ľudia mu pred pár mesiacmi tiež jednohlasne prejavili dôveru. Dnes by mali – opäť jednohlasne – priznať, že nás čakajú menej veselé futbalové roky.
Kľúčové postavy pre reprezentačné mužstvo zo dňa na deň nezoženiete. Maďari čakali desiatky rokov.
Na Slovensku nie sú. Nečrtajú sa. Podobné výsledky, ako za uplynulé dva týždne, odteraz nemusia byť výnimkou.
Hrozí, že budú skôr pravidlo.