„Najťažšie bolo zostať prirodzený,“ vraví o natáčaní komediálneho seriálu Atletiko Cvernofka.
Aká bola skúsenosť stáť pred kamerami?
Vynikajúca. Som za ňu vďačný. Bol som prekvapený, že mi ponúkli túto úlohu a najmä tým, že bola napísaná priamo pre mňa. V scenári seriálu figurovala postava Laco Molnár. Hral som sám seba.
Ako ste zvládali netradičnú úlohu?
Nebolo to až také jednoduché. Najprv som musel absolvovať prípravné fázy, kamerové, kostýmové skúšky. Testovali ma, či to vôbec zvládnem.
Čo bolo pre vás najťažšie?
Texty som sa naučil, to nebol taký problém. Dôležité bolo, aby som zostal prirodzený, nevšímal si kameru, to je základ. Po čase som sa usiloval niečo hrať, ale to ma režisér vždy zastavil. Vy nemusíte nikoho hrať, buďte sám sebou.
Pýtali ste sa tvorcov, prečo si vybrali práve vás?
Zaujímalo ma to. Scenár prebrali z rumunskej produkcie a upravili na slovenské pomery. Moju úlohu hral v pôvodnej verzii Bogdan Stelea. Znamenitý rumunský brankár Steauy Bukurešť, aj sme proti sebe hrali. Na Slovensku bola táto postava od začiatku písaná na mňa, bez alternatívy.
V seriáli o futbale a futbalovom klube účinkovali viacerí známi herci. Vedeli niečo o najpopulárnejšej hre, poznali vás?
Keď som sa medzi nimi objavil, spoznávali ma. Viacerí vedeli o futbale dosť, niektorí ho aj veľmi dobre hrali. S loptou si tykali najmä René Štúr, Milan Ondrík, Peťo Nádasdi… Navzájom sme si prejavili rešpekt, podporovali sa, dopĺňali. Herci mi radili, učili ma grify, ako sa správať pred kamerou, čo si všímať, čo nie. To sú presne ťahy, ktoré vám poradí len ten, kto to zažil, to nikde nenaštudujete. To isté platí o futbalovom ihrisku, tam som ich usmerňoval ja.
Koľko času vám zabrala práca na seriáli?
Keď som mal natáčací deň, tak aspoň šesť-sedem hodín. A takých dní bolo jedenásť. Točili sme v areáli bratislavského štadióna Spojov.
Bolo to únavné aj pre trénovaného športovca?
Dalo to zabrať. Človek si musí zvykať najmä na to, že niektoré klapky sa točili viackrát. Predtým sme sa na zábery pripravovali, starali sa o nás maskéri, vizážisti, kostyméri…
Viete si predstaviť, že by ste sa hereckým remeslom aj živili?
Toto bola špeciálna situácia, seriál z futbalového prostredia v ľahšom žánri. Ak by sa ešte nejaký podobný robil, možno by som sa na to opäť dal. Ale byť vyťažený, ako som to videl u hercov, ktorí išli z jednej práce do druhej, z natáčania leteli na skúšky a predstavenia do divadla, ďalší do dabingu… Uf, to bol kolotoč, na ktorý by som si netrúfal.
Bola to lukratívnejšia práca ako hrať či trénovať futbal?
Keď má herec veľa práce a všetko stíha, samozrejme, príde si asi na svoje. V mojom prípade to bolo iné, ja som tam bol ako neherec a tomu zodpovedala aj moja gáža. Na kávu, ako sa hovorí, však bolo.
Zažili ste tam aj nejakú zábavu?
S tou partiou tam bolo zábavy od rána do večera. Bol som v akcii so Svaťom Malachovským, Braňom Bystrianskym, Robom Jakabom, Romanom Luknárom a ďalšími, to sú všetko vtipní ľudia. Natáčanie prináša mnohé zábavné situácie. Neskutočne som si to užíval.
Dá sa vybrať aj niečo konkrétne?
Pobavila má jedna scéna. Mal som povedať vetu, ktorá mi nešla na jazyk, trápil som sa s ňou. Nevyslovil by som ju nikdy tak, ako bola napísaná v scenári. Toto mi nesedí, ako by to Molnár v skutočnosti povedal? pýtal som sa režiséra. Rozosmial som jeho i všetkých okolo. Ja nie som Molnár, vy ste Molnár, tak to povedzte podľa seba, pokrčil ramenami. Tak som to povedal, ako som to cítil. To sedí, odvetil a zobral moju verziu.
Hrali ste v komediálnom seriáli, v ktorom boli niektoré situácie prehnané, parodované. Môže taký klub ako Cvernofka u nás existovať?
Taký klub neexistuje, ale Cvernofka bola zložená z viacerých, troch-štyroch klubov. Mnohé situácie sú z reálneho života, hoci trochu zveličené, aj v živote existujú majitelia či mecenáši, ktorí sa dostávajú do problémov aj so zákonom, zažil som množstvo výborných futbalistov, ktorí na sklonku kariéry pôsobili v dedinskom futbale a podobne. Ja som hral bývalého reprezentanta, ktorý sa na staré kolená zabáva futbalom vo štvrtej lige.
V jednom z našich rozhovorov – ešte v čase vašej kariéry – ste vraveli, že sa nedožijeme toho, aby Laco Molnár vymetal na futbalovom dôchodku malé kluby niekde v Rakúsku, aby zarobil zopár šilingov. Vy ste to aj naozaj dodržali…
To je pravda. Skončil som s kariérou ako 38-ročný v košickom drese v lige so Slovanom, ktorý sme prehrali, na lavičke sedel Ján Kozák. Vzápätí som nastúpil ako asistent v 1. FC, už som mal hotovú najvyššiu trénerskú licenciu. Potom som zažil množstvo klubov, aj v malých, skoro v dedinských pomeroch.
Hrávali ste ešte v období, keď futbal zabával, chodilo naň podstatne viac divákov a aj ekonomické podmienky boli lepšie…
Z toho mám radosť. Slovenský ligový futbal prežíval po rozdelení Československa najlepšie časy. Štadióny boli často plné, aj nám sa lepšie hralo.
Kam sa to všetko vyparilo? Zmenila sa doba, priority, celková filozofia. Zabúda sa na najdôležitejší článok – na fanúšika. Ten chce vidieť dobrú zábavu, chce sa chodiť na niečo a niekoho pozerať.
Keď sa teraz stretnete s bývalými spoluhráčmi, na čo najčastejšie spomínate?
Zažili sme toho dosť. Najväčší srandisti, nositelia humoru v tíme boli Ďuso Šimon a Vlado Weiss. Pre mňa bol obrovským zážitkom zápas v Brazílii, ktorá bola čerstvým majstrom sveta a na začiatku roku 1995 nás pozvala do Fortalezy na prípravný zápas. V hľadisku sa zišlo bezmála 90-tisíc divákov, atmosféra bola jedinečná. A ja som bavil ľudí, lebo som naháňal šarkana.
Kde sa zobral na ihrisku šarkan?
Tesne pred výkopom ho pustil na plochu nejaký fanúšik a papierový drak dosadal na plochu pred šestnástkou. Rozhodca chcel dať pokyn, aby sa začalo, zisťoval, či sme pripravení, či je všetko v poriadku. Kričal som na neho, že mi pred bránkou lieta šarkan. Ukázal mi, aby som ho zdvihol a odniesol. Vybral som sa teda k nemu a keď som sa zohol, odrazu sa vzniesol k nebu a celý štadión zakričal hromové „olé“. Ušiel sa mi najväčší aplauz zápasu.
Potom to už nebolo také veselé, slovenský tím schytal päť gólov…
Leteli sme späť do Ria spolu s brazílskym tímom, v ktorom nechýbali vtedajšie veľké hviezdy Cafú, Dunga či Bebeto, ktorý nám dal dva góly. Prišiel za mnou sekretár brazílskej federácie a blahoželal mi k výkonu. Nemáte mi k čomu blahoželať, dostal som päť gólov, vravím mu. Krútil hlavou a venoval mi odznak brazílskeho zväzu.
Napriek tomu, toľko gólov ste predtým a ani potom v reprezentačnom drese neschytali…
Musím dodať, že po rozpade federácie sme budovali úplne nový tím a Brazília predstavovala obrovskú silu, s takou kvalitou sa stretol každý z nás po prvý raz. Nejaké šance som domácim zmaril, dlho sme odolávali a prvý gól sme dostali tesne pred prestávkou a ešte k tomu z jasného ofsajdu. Potom sme viac ako polhodinu hrali oslabení, lebo nám rozhodca vylúčil hráča. Tri góly sme inkasovali v záverečnej štvrťhodine. Na letisku v Riu sme potom zažili aj úsmevnú historku, na ktorej sme sa bavili celú cestu späť.
Čo vám spríjemnilo návrat?
Čakali sme na odlet a nejaký chlapík okolo nás zametal. Odrazu si všimol, že tam sedí veľká skupina hráčov s nápisom Slovakia na teplákoch. Brazílčan si nás začal obzerať a z celého tímu spoznal len mňa. Ukázal na mňa prstom a vykríkol – brankár. Chalani sa mi smiali, že mňa poznajú všade. On pozeral zápas a keďže sa hralo na jednu bránku, bol som stále na obrazovke, tak si ma zapamätal, vravel som im.
Na ihrisku ste patrili k dominantným hráčom, dirigovali ste z bránky mužstvo a často ste na spoluhráčov poriadne kričali…
To bolo v zápale hry a v záujme tímu a úspechu. O niekoľko minút po zápase bolo už všetko v poriadku.
Vynadali ste niekomu tak, že vás to potom mrzelo? Najviac to asi schytal Vlado Janočko, bolo to v odvete so Spartakom Moskva, bojovali sme už o účasť v skupine Ligy majstrov. Vtedy som to poriadne prepískol. Za bezgólového stavu, ktorý znamenal náš historický postup, tesne pred koncom, Janočko urobil chybu, stratil loptu a domáci mali obrovskú šancu. Nevyužili ju, ale vyletel som na spoluhráča a vo veľkých brankárskych rukaviciach som ho schmatol za obe uši, skoro som mu ich vytrhol, už som sa bál, že mi zostanú v rukách. Ešte raz mi toto urobíš, uvidíš, čo ti spravím, kričal som na neho z plného hrdla.
Ako reagoval Janočko?
Bol poriadne vyplašený, v mužstve prakticky začínal, mal osemnásť rokov, ja raz toľko, 37 rokov. Skoro sa rozplakal, ale nakoniec sme postúpili. V šatni som sa mu ospravedlnil, už pokojne som mu vysvetľoval: ty takúto možnosť ešte budeš mať, ale pre mňa to bola posledná šanca, ty si mi ju skoro zmaril. Vlado sa potom vypracoval na výborného hráča, reprezentanta, úspešného legionára a slovenského futbalistu roka.
Kde budete dnes silvestrovať?
Odkedy sa nám s priateľkou Ľubkou narodila dcérka, venujem jej najviac času a užívam si tieto chvíle. Som otec na plný úväzok. Budeme doma, lebo Olívia nemá ešte ani desať mesiacov. Pozriem si asi niečo v televízii, mnohé výkony hercov sledujem už inými očami, porovnávam a tipujem, koľko trvalo, kým scénu natočili.