U nás doma bola slovenčina povinnosť, vraví skalický Suomi so slávnym priezviskom. Babky sa z nás smejú, že hovoríme ako Maďari

Alebo vysvetlenie môže byť aj omnoho prozaickejšie – v dobre stavanom obrancovi drieme silné slovenské DNA. Jeho rodičia sa krátko po Nežnej revolúcii vydali na sever. V Bratislave sa im rok predtým narodil prvý syn Lukáš – dnes brankár nemeckého a už i majstrovského Leverkusenu.

Tomáš a Matej však prišli na svet v Turku. Najmladší z bratského tria od januára hľadá futbalové šťastie v krajine svojich predkov. Vo štvrtok na obed si to po tréningu „šinul“ domov do bratislavskej Karlovej Vsi.

„Aspoň si dobre pojazdím,“ zľahčuje pravidelné dochádzanie do kráľovského mesta na Záhorí.

Denne sú to však dve hodiny za volantom…

Ja viem, no predsa len, Bratislava je Bratislava. Manželku mám Fínku, jej je lepšie v hlavnom meste. V Skalici nehovorí toľko ľudí po anglicky. Navyše, máme tu rodičovský byt, neplatím žiadne nájomné, takže pohoda.

Narodili ste sa vo Fínsku, prežili tam celý svoj doterajší život. Trvali vaši rodičia na tom, že budete hovoriť aj ich materinským jazykom?

U nás to bola povinnosť. A keď sme prišli v lete na prázdniny, nechali nás robiť rozdielové skúšky zo slovenského jazyka a tuším aj z vlastivedy. Až do šiesteho ročníka.

Rodičia sa s nami doma rozprávali výhradne po slovensky, ale tlačili na to, aby sme boli ešte lepší. Keď som bol malý, slovenčina bola môj dominantný jazyk, ale keď som nastúpil do škôlky, rýchlo sa to začalo obracať. S bratmi sa už rozprávam – až na malé výnimky – len po fínsky.

Aké výnimky?

Boli situácie, keď sa nám slovenčina hodila. Určite si to viete predstaviť, idú okolo vás pekné dievčatá a vy nechcete, aby vám rozumeli. Alebo keď sme si potrebovali niečo vysvetliť pred kamarátmi.

Veru, zišlo sa nám, že rodičia v nás odmalička pestovali silný vzťah k Slovensku. A dnes si to vážim ešte viac, lebo okolie oceňuje, že hovorím jeho jazykom. Aj rodičom som už prepáčil, že nám kedysi kazili letné prázdniny skúškami.

Aj vás občas opravia, keď niečo skomolíte?

Deje sa to pravidelne. Naše babky nám všetkým trom vravia, že rozprávame ako Maďari. (smiech) Žili sme síce vo Fínsku, ale to slovenské sa z nás nevytratilo – na Vianoce sme jedli rybu, po dome mali obrázky starých rodičov, ktoré nám pripomínali túto krajinu.

Dnes, po štyroch mesiacoch v Skalici, sám cítim, že v slovenčine sa zlepšujem. Aj keď sú veci, s ktorými nie som kamoš.

Napríklad?

Keď píšem, tvrdé a mäkké i mi robí problém. To je na mňa príliš a „hádžem“ ich náhodne. Potom, keď si to po sebe prečítam, neraz aj sám zistím, že je to presne naopak.

Napriek tomu, že hovoríte peknou slovenčinou, v Skalici vám to stačiť nemusí…

(úsmev) Rýchlo som to zistil. Trošku ma to aj prekvapilo, je to mierne iné, ako v Bratislave. Ale všetkému rozumiem. Povedal by som až, že mi to hádam aj pasuje, lebo tak, ako Záhoráci, aj ja mixujem dva jazyky. Fínčinu a slovenčinu.

Poznáte najkratšie záhorácke slovíčko?

Netuším.

Í.

Aha tak, „on í, akože on je,“. Už som to niekde v klube počul.

V nedávnom rozhovore pre Športweb nám váš brat Lukáš povedal, že ako deti ste sa doma hrávali na Bondru či Pálffyho. Kráľa Záhoria ste už stretli?

Myslíte Žiga? Nie, ešte nie, zatiaľ sa neprišiel pozrieť na náš tréning či zápas. A veru, aj by som sa potešil, donieslo sa mi, že je v meste neprekonateľnou legendou. Göteborg 2002, semifinále proti Švédsku a on to v nájazdoch brutálne zavesil.

Mal som asi sedem rokov, ale dobre si spomínam, ako sme sa všetci doma tešili. Keď hrali Slováci, vždy sme im fandili. Bola to výnimočná generácia.

Mimochodom, so 196 centimetrami máte viac hokejovú ako futbalovú postavu… Nikdy ste nekoketovali s týmto športom?

Všetci traja sme vysokí, ale ja najviac. Otec bol volejbalista, ale predsa len to nebol šport, ktorý by bol vo Fínsku populárny. Skúšali sme aj tenis či florbal. Hokej bol pre nás zasa veľmi drahý šport a my sme boli početná rodina, ktorá sa prisťahovala zo Slovenska.

Možno aj preto vyhral futbal, ktorý bol najdostupnejší. Ale vedľa štadióna sme mali klzisko a tak sme neraz na ňom po tréningu skončili.

Všimli sme si, že často sa vás i vašich bratov pýtajú, či sa cítite byť viac Fínmi alebo Slovákmi. Neotravuje vás to?

Ani nie, lebo už mám nachystané odpovede. Často vravím, že som aj aj, keď som na Slovensku, som Slovák, keď doma vo Fínsku, tak zasa Fín.

A keď hrajú Fíni proti Slovensku hokej a vyhrajú, aj vtedy som Fín. Viem si však predstaviť, že to môže byť aj naopak. (úsmev)

Opýtame sa teda inak – Martin Škrtel alebo Sami Hyypiä?

Ten druhý. Vyrastal som na ňom, viac som ho sledoval ako Škrtela. U nás vo Fínsku je futbalovou legendou, možno najväčšou po Jarim Litmanenovi.

Imponovalo mi na ňom, že pochádza z menšieho mesta, ale dotiahol to až do Liverpoolu. Čo dotiahol, patril tam medzi najdôležitejších hráčov a nosil aj kapitánsku pásku.

Povedzte, ako ste si zvykli na život na Slovensku?

Nepoviem jediné zlé slovo. Páči sa mi tu. Je tu aj lepšie počasie a v Bratislave živšie ako vo fínskych mestách. Milujem Staré mesto, chodievame tam na prechádzky. Keď si chcem dať pivko, sadnem na električku a som tam.

Starí rodičia sa akiste tešia, keďže ste blízko…

Veľmi. Mám už len dve babky, obe bývajú v Bratislave. Aj strýkovci tu žijú. Postarajú sa o mňa, často idem na dobrý obed. Zbožňujem vašu slepačiu polievku či dobrý guláš. Iste, nepohrdnem ani haluškami.

Podľa OECD sú Fíni najšťastnejší národ na svete. Máte teda pocit, že ste prišli do pesimistickejšieho prostredia?

To by som nepovedal. Fíni určite nie sú najšťastnejšia krajina na svete. Keď tam žijete, až potom vidíte, ako to je tam naozaj. (úsmev) Inak, pred pár dňami im tam nasypalo zo desať centimetrov snehu. Neviem si predstaviť, ako môžu byť s týmto najšťastnejší.

Sneh sa nezlučuje so šťastím?

Môže. Ale nesmiete ho tam mať šesť mesiacov v roku. (smiech) Mne sa tu jednoducho páči, keď sme boli malí, vždy sme sa tešili na prázdniny na Slovensko. Teraz som tu a k tomu môžem hrať aj futbal. Jednoducho paráda.

Čiže vám naozaj nič nechýba?

Rodina a kamaráti, ale inak len drobnosti. Napríklad tamojšia káva. Nevravím, že je bohvieako dobrá, ale často si na ňu spomeniem. Akosi pasuje k Fínsku. Alebo ich tradičný tmavý chlieb. Teda nič vážne.

Kedy ste sa naposledy saunovali?

V stredu so skalickými spoluhráčmi. Aj by som im ukázal, čo v saune znesie Fín, ale nedalo sa, bolo tam príliš plno. Ja by som si však pokojne pridal.

Legendárny hokejista Mojmír Božík, ktorý hrával vo Fínsku, spomína, ako jeho spoluhráči vysedávali v saune s alkoholom…

S pivom v ruke pokojne. Robíme to tak normálne, pivo predsa do sauny patrí. (smiech) Keď sme mávali s tímom spoločnú akciu, často sme takto skončili. Vo Fínsku to nie je problém.

Ale poviem vám, vaše pivo chutí omnoho lepšie. To sa nedá vôbec porovnávať. A to už nehovorím o cene.

Ruku na srdce – vedeli ste takto pred rokom, že existuje nejaká Skalica?

Len z počutia. Naozaj som netušil, že hrajú v najvyššej súťaži. Nemal som veľký prehľad o tunajšej súťaži, poznal som Slovan, Trnavu, Dunajskú Stredu i Trenčín, za ktorý hrával môj kamarát Juha Pirinen. Rozprával som sa s ním o slovenskej futbalovej lige.

Aj brat Lukáš mi čo to k tomu povedal – jeho názor je, že ak budem hrať dobre, skôr sa mi tu otvoria dvere do silnejšej európskej súťaže ako doma vo Fínsku. Kontrakty sa tam končia v zime, prestupuje sa odtiaľ ťažšie.

Môj brat Tomáš hrával kedysi za Bohemians Praha spolu s Tomášom Mikúšom, on mi pomohol zrealizovať tento transfer.

Bolo teda Slovensko dobrým krokom?

Myslím si, že áno. Je to lepšia liga ako fínska. Taktickejšia, ale aj tempo je vyššie. A podľa mňa aj fyzickejšia, no mne sa to páči.

Slovan pred pár rokmi prehral v Európskej lige s Kuopiom…

Spomínam si. Neviem, ako o tom zápase referovali slovenské noviny, no ten, kto ho sledoval, vie, že Slovan mal jednoznačne vyhrať. Bol lepší.

Viete si predstaviť, že tu zostanete aj dlhšie?

Zmluvu v Skalici mám aj na ďalšiu sezónu, tak prečo nie? Páči sa mi tu. Aj otec sa už bol pozrieť, tiež sa mu to tu pozdáva.

Blíži sa leto. Kde ho strávite?

Koncom mája sa pôjdem pozrieť na finále Nemeckého pohára, Lukáš s Leverkusenom nastúpia proti Kaiserslauternu. A potom pôjdem už domov do Fínska.

Bude tam veľká párty po ligovom titule Leverkusenu?

Musí byť. Niečo vymyslíme. Je to veľká vec, prvý titul pre klub. V takej silnej lige. Nikto to nečakal. Treba to osláviť. Keď sa dalo, sledoval som všetky zápasy.

Aj na tom rozhodujúcom – proti Brémam (Leverkusen vyhral 5:0 a získal istotu majstrovského titulu, pozn. red.) – som bol. V sobotu sme hrali so Skalicou v Košiciach a keďže sme vyhrali, v nedeľu a v pondelok sme dostali voľno. Hodilo sa mi to.

Bol to zážitok?

Neskutočný. Nezabudnem naň.

Vtipný Lukášov rozhovor pre české médiá ste tiež videli?

Priznám sa, nevedel som o tom, až chalani mi to ukázali v kabíne. Aj ma to trošku prekvapilo, keďže také somarinky porozprával. Asi už bol v oslavnom móde, určite si už aj niečo dal. Ale bolo to skvelé, takto to malo byť.

O necelé dva mesiace sa začnú majstrovstvá Európy vo futbale. Slováci na nich budú štartovať, Fíni nie – je zrejmé, komu budete fandiť…

Určite Slovensku. Vyhrá podľa mňa Francúzsko alebo Nemecko. Majú kvalitu, talent a hráčov, ktorí dokážu sami vyhrávať zápasy.

Spomínate si aj na prvý veľký slovenský šampionát?

Juhoafrická republika 2010. V zápase proti Taliansku (3:2) som sedel prikovaný pri telke až do poslednej sekundy. Krásny výsledok, veď chalani poslali domov úradujúcich majstrov sveta. Škoda, že im to potom proti Holanďanom nevyšlo. No aj tak to bolo super.

Mali ste medzi Slovákmi futbalový vzor?

Marek Hamšík bol obrovskou hviezdou, zo Slovenska najväčšou, hoci Litmanenove parametre asi nemal. Páčil sa mi aj Ondrej Duda, ktorý dlho hrával v Bundeslige. Dnes máte viacero skvelých hráčov v zahraničí.

Váš futbalový sen?

Okúsiť silnejšiu európsku súťaž a zahrať si ešte s bratom Lukášom. Buď vo fínskej reprezentácii alebo niekde inde. V Leverkusene má tuším zmluvu ďalšie dva roky, je však brankár, možno bude pokračovať aj ďalej.