„Ani rozhovory sa mi príliš dávať nechce. Presvedčilo ma hádam len päť neprijatých hovorov od vás,“ usmieva sa na ihrisku neprehliadnuteľná legenda, ktorú kamaráti volajú „Baggio“.
Dnes si žije pokojným – žiadalo by sa napísať – pofutbalovým životom, no nebolo by to presné. Jeho šikovné nohy a presné nahrávky totiž stále nie sú minulosť.
Skvelý driblér, ktorý za slovenskú reprezentáciu odohral štyri zápasy, je dirigentom FC Divina. Nablýskaného mužstva z poslednej ligy v oblastnej súťaži Žilina.
Ako chutí futbal čoskoro 46-ročným kolenám?
Pravdu? Tak, ako hocikedy predtým. Ako keď som mal šestnásť a prišiel z Rudinky, kde som vyrástol, do Žiliny. Stále rovnako. Baví ma a napĺňa. V tomto smere som akoby stále malý začínajúci chlapec.
Keď vstávam v nedeľu ráno pred zápasom, mám motýle v bruchu ako kedysi. Hoci idem do Diviny, príprava je rovnaká ako by som hral za Žilinu. Je fajn si zahrať, ideálne je však vyhrať. Ak by to tak nebolo, je to signál, že niečo je zle. Že už treba skončiť.
Foto: TJ Divina
Vážne sa nikdy nemusíte k futbalu „dokopať“?
Ešteže to. Hlava ma občas musí pribrzdiť. Telo už nie je ako bývalo, kolená mi po niekoľkých operáciách tiež dávajú zabrať, o zdravie sa musím starať. Aj tak, že občas ihrisko vypustím. Keby sa dalo, som na ňom oveľa viac.
Koľkokrát som vybehol na trávnik s tým, že budem robiť len doprovod, ukazovať čo a ako, vravel si, že dnes sa do toho nenechám zatiahnuť, ale bije sa to so srdcom. Futbal bol, je a zostane mojou vášňou.
Ako často trénujete?
Každý deň. Hlavu mám nastavenú tak, ako by som stále hral profesionálny futbal. Nevravím, že stále behám len po hracej ploche, striedam to, často vysadnem na cestný bicykel. Tam si kolená oddýchnu. Bez problémov zájdem aj sto kilometrov, keď ma však čaká futbal, doobeda si dám len päťdesiat.
Igor Žofčák vraví, že vstane o piatej, prvých 30 sekúnd je ťažkých, ale potom to už ide…
Takto to majú azda všetci. Nielen športovci. S vekom sú rána boľavejšie. Je to ako s počasím – raz tak, raz inak. Všetko sa však dá rozcvičiť a rozbehať, nie? (úsmev)
Mimochodom, keď nastupujete proti 20-ročným „frkanom“, vedia, kto je Miroslav Barčík? Že v lige odohral viac ako 400 duelov?
To je skôr otázka na nich. Ale musím povedať, že keď som ešte vlani hrával v tretej lige v Martine, prejavovali mi rešpekt, nikdy som nemal problém. No platí to aj naopak – cítia ho tiež odomňa. Mládež má dnes veľa informácií a možností, nečudujem sa jej, že história ju až tak nezaujíma.
Navyše, na Slovensku sa nikdy neviedli presné štatistiky, dodnes tu poriadne nepočítame napríklad prihrávky tak, ako v cudzine. My sme mali vzory doma na Slovensku, ja dokonca priamo tu v Žiline, dnes sa mladí vidia skôr v zahraničných futbalistoch.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Ani o spoločnú fotografiu vás na dedine nepožiadajú?
Skôr moja generácia. Chalani, ktorí hrávali so mnou alebo proti mne. Prípadne starší páni, ktorí dlhé roky chodili na futbal. Nielen u nás v Žiline, ale trebárs aj na západe, prípadne na Orave je silná základňa. Mladší si skôr nepamätajú, leda že by im o tom vraveli otcovia či starí otcovia.
Čiže mladší vás počas zápasov nešetria…
Neriešim to. Možno pred zápasom je tam nejaký rešpekt, ale počas neho ťažko brať na niekoho ohľad. Skôr mám pocit, že sa na mňa chcú ešte vytiahnuť. Tiež nie som typ hráča, ktorý by v tomto veku len-tak na ihrisku postával.
Stále veľa behám, kondíciu mám veľmi dobrú, hoci už nehrám na krídle, ale špílmachra – na poste, ktorý už v podstate v modernom futbale ani neexistuje. Nemôžem teda povedať, že by ma súperi nejako šetrili.
A keby toho bolo príliš, v mužstve máte aj Samuela Krištofiča, známeho MMA zápasníka…
Veru, sme tu trošku hviezdna zostava. (úsmev) Do Diviny som stiahol exligistu Branislava Labanta, už predtým bol sľúbený Tomáš Ďurica a teraz už je medzi nami aj náš bojovník „Pirát“. Ešte sme nemali šťastie spolu hrať, ale čo som videl na tréningu, strelu má veľmi slušnú. A tiež presnú.
To musí byť pre všetkých vašich súperov i fanúšikov veľký futbalový sviatok, keď proti nim nastupujete…
Je to tak. Nech hrá Divina doma či vonku, ľudia chodia v hojnom počte. Hráme kade-tade po dedinkách v okolí Žiliny, zavše sa na nás príde pozrieť aj nejaký bývalý spoluhráč. Naposledy Zdeno Štrba či Ľuboš Zuziak. A uvidíme, čo bude na jar, keď nás posilní aj slávny Marek Mintál.
Jeho prestup do Diviny je už upečený?
Doťahujeme to, nemecká strana to trošku brzdí. Je to však otázka pár dní, hádam sa to podarí už tento týždeň. S Marekom som v pravidelnom kontakte.
Foto: ČTK / imago sportfotodienst / Sportfoto Zink / Wolfgang Zink
Dlho ste ho prehovárali?
Futbal je naša spoločná téma číslo jeden. Nie jeden rok snívame o tom, že by sme si raz ešte chceli spolu zahrať. Najlepšie v čase, keď ešte vieme niečo divákom aj ponúknuť.
Futbal je predsa predstavenie a vy sa musíte ľuďom ukázať. Marek má trénerské povinnosti v Nemecku, no ja verím, že počas jari nájdeme nejaké okienka, aby sme si spolu zahrali.
Klobúk dole pred tým, čo v Nemecku dokázal, však?
Spoznali sme sa v žilinskom staršom doraste, tréneroval nás tam pán Gerhát, ktorý dnes paradoxne vedie Divinu. Navyše, naše manželky sú dobré kamarátky, ktoré sa poznajú už od školy. Je toho veľa, čo nás spája.
A jeho kariéra? Niečo neskutočné, na naše pomery je to úplne výnimočné. Najlepší strelec Bundesligy, potom dvakrát top kanonier 2. Bundesligy, neustále tvrdím, že v tom čase to bol jeden z top 10 útočníkov v Európe. Jeho zakončenie bolo neskutočné, keď si na to teraz spomeniem, mám zimomriavky.
Veľa gólov dal po vašich centroch…
Bol to skvelý zakončovateľ. Páni, tie jeho voleje a halfvoleje, to bolo niečo úžasné. Nikdy to nebol klasický útočník, skôr niečo medzi, ale ten jeho inštinkt. Bol to extra výnimočný hráč. Jedinou jeho nevýhodou bol slovenský pas.
Určite sa veľmi tešíte, že Fantómovi budete nabíjať opäť…
(smiech) A kto by to nechcel? Kto by sa netešil? Je iné si ísť len-tak niekam zahrať, ale toto budú predsa súťažné zápasy. To je vždy niečo iné – hoci je to len posledná liga.
Foto: SITA
Ak by ste si mohli vybrať ešte jedno meno, ktoré sprevádzalo vašu kariéru, koho vezmete do Diviny?
Už teraz som veľmi spokojný. Bude tam Marek, je tam môj dobrý kamarát Braňo Labant, oslovil som aj Jožka Piačeka, lenže ten má pracovné povinnosti a nemôže.
Mimochodom, prečo práve Divina?
Takto nejak to vyšlo. Prišla ponuka, boli aj z podstatne vyšších súťaží, dokonca aj zo štvrtej ligy či zo zahraničia, ale toto ma oslovilo najviac. Ozval sa mi pán Jozef Gabaj, predostrel plán a nabralo to rýchly spád.
Končia v Divine zápasy tradične ako na dedine – pivo a cigánska?
A nielen to. Nedávno nám dokonca varil známy šéfkuchár Habo. Ako sprievodný program prišli MMA zápasníci, má to úroveň. Super!
Povedzte, ako dlho ešte vydržíte?
Doma mi ešte nehovoria, že už bolo dosť. Uvidíme, čo mi povie telo. Chuť aj elán sú stále. A musím vidieť, že na trávniku mám čo ponúknuť a nie že som len účastník. Toho by som sa dožiť nechcel.
Zájdete občas aj na ligu do Žiliny?
Skôr na zápasy môjho syna, ktorý hrá za žilinskú U16 – nechýbal som na jedinom jeho zápase. Robí mi radosť, budem rád, ak sa raz dostane medzi seniorov. A najradšej, ak prekoná aj vlastného otca.
Má len pätnásť, cesta je ešte ďaleká, hlavne nech ho to aj naďalej baví. Som naňho hrdý. Žilinských seniorov sledujem skôr len z úzadia.
Za vašich čias to bol "nabúchaný“ a skúsený tím, dnes je suverénne najmladší v lige…
Tak sa rozhodol majiteľ. Má svoju filozofiu a rešpektujem to. Každá doba prináša niečo iné, nerád porovnávam, nežijem z minulosti, títo chlapci sú šikovní a talentovaní.
Nebudete odo mňa počuť o tom, akí sme my boli skvelí a títo nie sú. To jednoducho nie. Nedokážem posúdiť a vôbec netuším, čo by dnešná doba spravila s mladým Mirom Barčíkom.
Na čo z kariéry najradšej spomínate?
Ešte nebilancujem. Stále sa cítim ako aktívny hráč. Fandím však všetkým mužstvám, za ktoré som hral. Aj tým, kde mi to veľmi nevyšlo. Futbal mi dal veľa a mnohému ma naučil. Stretol som veľa vzácnych ľudí, ale špeciálne zápasy, na ktoré rád spomínam? To nie, nežijem z minulosti.
A je niečo, čo vás spätne mrzí?
Iste, našlo by sa. Ale mohol som ja vedieť, ako sa isté veci vyvinú? Keby som tušil, že mi zahraničný angažmán nevyjde, nejdem tam. Človek sa však rozhoduje rýchlo, na základe pár vedomostí. Nikdy som nemal po ruke človeka, ktorý by mi povedal, „toto sprav, toto zasa nie“.
Bola to iná doba, informácií bolo menej. Som si vedomý toho, že som mohol dosiahnuť aj viac, ale napokon je aj tak všetko tak, ako má byť. Poviem to takto: žijem si pokojný život s úžasnou rodinou. Mohol by som chcieť vari viac?