Na MS 1994 v USA stál ako asistent po boku Carlosa Alberta Parreiru, keď sa Brazília tešila zo štvrtého triumfu. A o štyri roky neskôr vo Francúzsku, kde už opäť šéfoval brazílskej lavičke, doviedol svojich zverencov do finále.
V ňom nestačili na Francúzov. S takouto výnimočnou bilanciou sa nemôže pochváliť nik iný. Futbalová ikona opustila pozemský svet uplynulý piatok vo veku 92 rokov.
Chcel byť pilot lietadla
V Brazílii každý chlapec sníva o veľkej futbalovej kariére. V jeho prípade to úplne neplatilo. Chcel sa stať pilotom lietadla.
Čítajte viac Zomrel posledný z majstrov sveta 1958. Zagallo sa s Brazíliou zapísal do histórie aj ako tréner
Problémy so zrakom mu skrížili plány. Otec bol spočiatku zásadne proti tomu, aby sa venoval profesionálne futbalu. Haroldo Cardoso chcel, aby sa syn stal účtovníkom a pracoval v rodinnej firme.
Sám bol manažérom v textilnom priemysle. Matka Maria Antonieta pochádzala z rodiny, ktorá vlastnila továreň na látky.
„Futbal vstúpil do môjho života náhodou,“ spomínal neraz muž, ktorého prezývali Lobo, čo znamená vlk.
Narodil sa 9. augusta 1931 v Maceió na chudobnom severovýchodnom pobreží Brazílie. Rodina sa vzápätí presťahovala do Ria de Janeiro a tam sa zamiloval do futbalu.
Profesionálnu hráčsku kariéru strávil v dvoch kluboch, najskôr vo Flamengu a potom v Botafogu, kde zároveň odštartoval aj trénerskú dráhu.
V roku 1955 sa oženil s učiteľkou Alcinou de Castro, s ktorou tvorili spokojný pár až do jej smrti (2012). Mali spolu štyri deti.
Čítajte viac Zagallo získal titul ako hráč i tréner. Bez futbalu by už zomrel
Výrazne ho ovplyvnil šampionát, ktorý sa konal v roku 1950 v Brazílii. V tom čase bol vojak a pomáhal na Maracane zabezpečovať hladký priebeh finále. V hľadisku sa tiesnilo 200-tisíc divákov a všetci čakali triumf domácich, ktorí však senzačne podľahli Uruguaju.
Zdrvený Zagallo prisahal, že taká potupa sa už nesmie opakovať a jeho krajina sa dočká titulu majstrov sveta. Premiérovo ho oslavovala o osem rokov neskôr vo Švédsku a on už patril k oporám mužstva…
To bol len začiatok. Brazílčania ho vybojovali ešte štyri razy. Len v jednom prípade nebol súčasťou mužstva…
ČSSR nestačila na najlepší tím
Ako hlavný tréner získal titul v Mexiku 1970. Podľa mnohých odborníkov s najlepším futbalovým tímom všetkých čias. Tento úspech mu padol z neba, pretože sa na lavičku posadil iba dva mesiace pred šampionátom.
Dovtedajší kontroverzný kouč Saldanha sa rozhádal s brazílskou asociáciou a vedením mužstva, v ktorom žiarili Pelé, Jarzinho, Tostao, Rivelino a ďalšie esá. Na jeho čelo postavili reprezentačného začiatočníka.
Mimochodom, Brazílčania vyhrali v Mexiku všetky zápasy a končili turnaj finálovým víťazstvom nad Talianskom 4:1. Rovnakým skóre do neho aj vstupovali.
Ich súperom bolo Československo, ktoré viedlo Petrášovým gólom 1:0, ale potom sa prejavila ohromná ofenzívna sila budúcich šampiónov.
Zagallo ocenil výkon Markových zverencov. Československý futbal i jeho veľké postavy poznal veľmi dobre. Osem rokov predtým hral proti nim vo finále MS v Čile.
Po svetovom šampionáte v Brazílii pred desiatimi rokmi odpovedal v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu aj na otázku, aké to bolo prevziať tím nabitý hviezdami, ktoré boli donedávna jeho spoluhráčmi.
„V niečom jednoduché, v niečom zložité,“ vravel. "Nemusel som im dávať extra pokyny, motivovať ich, išlo o hráčov, ktorí hrali vždy na doraz a chceli dostať zo seba maximum.
Náročnú úlohu som mal v tom, že sme mali veľa vynikajúcich futbalistov a všetci nemohli nastúpiť. Musel som niekoho poslať na lavičku a dávať pozor, aby sa neurazil, necítil sa nevyužitý.
Vysvetľoval som mu, že nehrá len preto, lebo v jednom tíme nastupuje iba jedenásť hráčov a že vzhľadom na súpera a taktiku som dal prednosť niekomu inému."
Profesor s 1500 dresmi
Jeho pokyny rešpektoval aj Pelé. So smiechom dodával, že jediným hráčom, s ktorým mal problémy, bol Edú.
"Bol to dobrý chlap, ale trochu aj rebel. Bol si vedomý svojej výnimočnosti. V roku 1966 sa zúčastnil na MS a to mal len šestnásť. Raz sme hrali na Maracane a súper nás dosť tlačil.
Hráči to nezvládali v obrane. Zakričal som na Edúa, aby viac pomohol obrancom. Hej, profesor, nie som obranca, nebudem sa vracať dozadu, som útočník a Pelé potrebuje moje lopty, zareagoval.
Hneď som ho vystriedal a potom to už nebolo medzi nami ideálne. Toto si ku mne nikdy nedovolil ani Pelé…"
Foto: ČTK / AP / Uncredited
Zagallo viedol národné mužstvo vo viac ako 150 zápasoch a trénoval aj Kuvajt, Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty. Povestná bola jeho zbierka, v ktorej bolo vraj až 1500 dresov, venovali mu ich súperi.
Postupne sa vypracoval na jednu z najcharizmatickejších a najuznávanejších osobností brazílskeho futbalu.
Oslovovali ho profesor a hoci už nepôsobil v tíme, venoval sa analýzam, poradenskej, metodickej práci, často prednášal. Aj jeho trénerskí nasledovníci sa chodili s ním radiť, uznávali ho ako majstra taktiky.
Zagallo v niektorých etapách svojej trénerskej práce pripúšťal, že účel svätí prostriedky: „Radšej zvíťazím v škaredom zápase, ako by som mal prehrať s atraktívnym futbalom.“
V Brazílii sa stala okrídlená jeho veta, ktorú emotívne vyslovil do kamery tesne po triumfe na Copa América 1997 v Bolívii. "Budete sa musieť so mnou zmieriť.“ Používajú ju často tréneri i zástupcovia tímov, keď vydolujú utrápené víťazstvá.
Napriek tomu jeho meno zostane v srdciach fanúšikov spojené najmä s termínom "jogo bonito“, krásna hra, ktorú brazílske selecao pod jeho taktovkou preslávilo najmä v Mexiku 1970.