Aké boli prvé kroky bratislavského rodáka na slávnom Santiagu Bernabeu? A čo im predchádzalo? Dubovského cesta do Realu sa začala už na jeseň 1991, teda takmer dva roky pred jeho prestupom. Slovan sa stretol s Realom v prvom kole Pohári UEFA. Doma podľahol 1:2 a odveta v Madride sa skončila 1:1.
Slovan zinkasoval 100 miliónov
Slovenský mladík strelil na Tehelnom poli vyrovnávajúci gól. Ondrej Krištofík centroval, Peter vyskočil najvyššie a hlavou prekonal brankára Buya. Dubovského excelentná hlavička napokon nestačila ani na bod. Hviezdny Emilio Butragueňo dvanásť minút pred koncom rozhodol o tesnej výhre hostí. „Toho hráča musíme mať," ukázal na Dubovského vtedajší prezident Realu Ramon Mendoza. Jeho slová potvrdzuje po vyše tridsiatich rokoch v tom čase šéf bratislavského klubu Jaroslav Čaniga. S Mendozom strávil v Bratislave i Madride veľa času.
„Vedel som, že na Petra si brúsia zuby. Povedal mi to už vtedy na rovinu: O Dubovského máme záujem. A potom sa ma spýtal: Viete, aký je hlavný rozdiel medzi Realom a Slovanom? Na odpoveď ani nečakal. Vy musíte hráčov predávať, aby ste prežili. A my musíme hráčov kupovať, aby sme prežili. Už blízka budúcnosť jeho slová potvrdila."
Čítajte viac Je to už 23 rokov, no nezabúdame. Pripomeňme si tragicky zosnulého Petra Dubovského na fotografiách
Dubovský bol vôbec prvý hráč Slovana, ktorý v novodobej históriu klubu prestupoval do zahraničia. Mal len 21 rokov a veľa sa diskutovalo o tom, či mal zamieriť do Realu, či si nemal zvoliť medzistupienok a skúsiť najskôr šťastie inde. Spomínal sa najmä Ajax Amstredam, ktorý venoval veľkú pozornosť mladým hráčom a dával im dosť priestoru.
Bola to len umelo vyvolaná debata. Vedel by si niekto predstaviť, že slovenského futbalistu osloví s lukratívnou ponukou bájny Real a hráč i jeho klub povedia, že nemajú teraz záujem, možno neskôr?! „Skoro každý sa vyjadroval k tomu, kde by mala pokračovať Petrova kariéra, zaregistroval som mená viacerých klubov. Ale musím zdôrazniť, že na stole sme mali jedinú konkrétnu ponuku. A tá bola z Madridu. Náš medzinárodný manažér Anton Ondruš dohodol všetky detaily prestupu. Bol výborný hráč, kapitán reprezentácie, majster Európy 1976 a mal vynikajúce kontakty. Viackrát som sa o tom presvedčil. Keď sme boli na žrebovaní pohárov, každý sa k nám hlásil, všetci ho poznali," približuje Čaniga.
Veľa nechýbalo a Dubovský skoro do Madridu neodletel. Čaniga spomína, že jeho prestup bol na poslednú chvíľu ohrozený.
Foto: Archív Viliama Dubovského
„Neskoro večer pred odletom, blížila sa pomaly polnoc, som s Petrom telefonicky hovoril. Overoval som si, či je všetko v poriadku a informoval som ho, že ráno príde poňho náš známy Ľubo Pavúk a odvezie ho na letisko do Viedne. Peter ma šokoval. Rozmyslel som si to, do Realu nejdem, zahlásil. Všetko bolo dohodnuté, letenky kúpené, zmluva pripravená. Ako chceš, ale musíš rátať s tým, že takáto ponuka sa už nemusí zopakovať a už nepôjdeš nikde, odpovedal som mu trochu podráždene. Zložil som telefón, ale o chvíľu mi volal späť a oznámil, že všetko platí. Z toho všetkého som však usúdil, že naozaj do poslednej chvíle váhal."
Slovan získal za Dubovského od Realu 3,2 milióna dolárov, presne toľko, ako bolo uvedené v zmluve. To bolo v prepočte asi sto miliónov korún.
„Peniaze som prevzal od Ondruša vo Švajčiarsku a viezol som ich v aute v kufríku do Bratislavy. Náš ekonóm Emil Uhlík ich potom uložil v banke na účet. Keď sa tam s nimi objavil, vzbudil rozruch, hneď ho zobrali do špeciálnej miestnosti. Pre nás to boli v tom čase veľké peniaze. Investovali sme ich do rekonštrukcie štadióna, inštalovali sedadlá za bránami, opravili vodovodné i elektrické vedenie."
Veril, že jeho čas príde
Pre Petra sa začal nový život. Bol plný očakávania, ale v Reale nešlo všetko ideálne. Čo hráč, to osobnosť. Dubovský poznal všetky veľké mená, ktoré boli v kádri Realu. Z večera na ráno sa stali jeho spoluhráčmi. Hierro, Butragueňo, Michel, Prosinečki, Luis Enrique… Tím viedol tréner Benito Floro, jeho asistentom bol Vicente del Bosque.
Sezóna 1993/1994 kráľovskému veľkoklubu nevyšla. Skončil v tabuľke až na štvrtom mieste, čo bolo pre favorita fiasko. O to väčšie, že na najväčšieho rivala z Barcelony, ktorý oslavoval titul, stratil jedenásť bodov.
Ale prvý zápas ešte nenasvedčoval, že sa blíži pohroma. Real dominoval na pôde Osasuny 4:1 a v základe sa objavil aj mladý útočník zo Slovenska ako jeden z troch legionárov. Na madridskom Santiagu Bernabeu zažil Dubovský premiéru o týždeň neskôr v súboji s Valladolidom.
Čítajte viac Čierny zoznam Realu. Žiaľ, do rebríčka Španielov sa dostala aj naša legenda
Tréner urobil v zostave niekoľko zmien. Nemal šťastnú ruku, mužstvo senzačne podľahlo 1:3 a začalo sa jeho trápenie. Pred Dubovským dostal prednosť Iván Zamorano, ktorý nastúpil do Realu ešte pred slovenským reprezentantom a stal sa jednou z jeho spriaznených duší vo veľkoklube. Čiľan spočiatku bojoval v tíme o miesto, ale postupne si vybudoval silnú pozíciu a zažil v Madride peknú kariéru.
Na prvom synovom zápase v novom pôsobisku nechýbali ani rodičia. Otec Viliam Dubovský, ktorý zomrel pred vyše šiestimi rokmi, bol veľký futbalový fanúšik a detailne sledoval Petrovu kariéru. Radil mu aj v čase, keď sa rozhodoval, či prijať ponuku Realu. „Ale do prestupu som nezasahoval. To bola záležitosť klubu. Registroval som debaty, že najskôr mal prestúpiť do menšieho klubu. Som však presvedčený, že taká šanca, akú dostal, sa naskytne raz za život a neskôr by sa už sotva zopakovala."
Aj otec upriamoval vždy pozornosť na obrovskú konkurenciu, ktorá vtedy v madridskom tíme vládla. „Peťa síce v Reale prijali, ale zároveň platilo nepísané pravidlo – kamarátmi buďme, ale hrať musím ja. Nastupoval v útoku na hrote a mal ťažký život. Obrancovia boli nekompromisní, okopávali ho a často nedostával lopty ani od spoluhráčov. Povahovo nebol dravý, agresívny typ a v prvých mesiacoch neovládal reč, čo mu tiež komplikovalo situáciu. Mužstvo začali postupne prebudovávať a výsledky nezodpovedali jeho najvyšším ambíciám. Tréner, ktorý si vybral Petra, musel odísť. Ak si dobre spomínam, v priebehu vyše roka sa vystriedali piati. Prehráš, balíš si kufre. Real musel byť vždy prvý alebo – prvý. Iná možnosť neexistovala. Druhé miesto? Neúspech."
Foto: www.k2studio.sk
Dubovský nebol naivný, mnohé z toho tušil už v júni 1993, pred prvou cestou do nového pôsobiska. Priznával, že mu je veľmi smutno. „Budú mi chýbať najmä rodičia a brat. Najradšej by som ich vzal všetkých so sebou. A na ihrisku by som potreboval celý Slovan," vravel emotívne.
Realita však bola tvrdšia, ako čakal. Nebol na ňu pripravený. Ocitol sa aj na lavičke či tribúne a na to v dovtedajšej kariére nebol zvyknutý. V Slovane sa – napriek jeho veku – točilo vždy všetko okolo neho. Po pol roku pred Vianocami 1993 dorazil na vyhlasovanie výsledkov prvého ročníka ankety Pravdy o najlepšieho futbalistu roka a otvorene priznával, že sa v Madride trápi. Bol však rozhodnutý bojovať a našiel aj pozitíva vo svojej situácii.
„Verím, že môj čas príde. V porovnaní s väčšinou mojich spoluhráčov mám jednu výhodu. Kým oni pomaly v špičkovom futbale končia, ja iba začínam," tvrdil.