Na jeho bohatej a úspešnej ceste vyniká najmä pozoruhodný výkon na MS 2010 v Afrike, kde strelil štyri góly, najviac zo slovenských kanonierov. Róbert Vittek oslávil 1. apríla štyridsať rokov.
Narodili ste sa 1. apríla. Pôsobíte skôr rozvážnym, pokojným dojmom… Nepodpísal sa tento dátum na vašej povahe?
Na túto otázku existujú dve odpovede. Niekto tvrdí, že som presne taký, ako naznačujete, uzavretý až utiahnutý. Ale iní si myslia, že som trochu bláznivý ako 1. apríl.
A ja si myslím, že moja povaha predstavuje správny mix, vždy záleží na okolnostiach, v akej spoločnosti sa ocitnem a o akú príležitosť ide.
Dokážem sa prispôsobiť. Viem sa baviť i brať veci vážne, ak si to zaslúžia.
Čítajte aj Exhviezda Slovana sa zastala Trnavy: Vylúčenie Škrtela pokazilo derby
Vyviedli ste niekomu 1. apríla nejaké šibalstvo?
Na to príliš nie som. Nespomínam si na nič, čo by som v tento deň niekomu vyparatil. To iní sa usilovali nachytať ma. Ale veľmi úspešní neboli. V tomto čase to vždy očakávam a som zvlášť obozretný (smiech).
Kedy ste sa naposledy poriadne zasmiali?
V mojom prípade to nie je nič výnimočné. Smejem sa každý deň, usilujem sa stretávať s optimistickými ľuďmi. Pobavia ma kamaráti alebo moje dve dcéry, ktoré sú už veľké slečny, často sa z rôznych dôvodov doberáme.
Majú svoj humor, ktorý mám rád. Ale musím dodať, že najmä v posledných mesiacoch sú aj dni, keď mi úsmev zamrzne na tvári. Prežívame ťažkú dobu. Najskôr nás trápil covid, teraz pribudol vojnový konflikt na Ukrajine. To nie sú veselé situácie.
Rozlúčili ste sa s kariérou, vzápätí svet ochromila pandémia. Ako ste trávili voľný čas?
Venoval som sa dcéram, štúdiu, stále ma baví hokej. Najnovšie som začal hrať amatérsku futsalovú ligu. Chodil som komentovať zápasy do televízneho štúdia, čo ma bavilo.
Len mi bolo ľúto, že z jednej televízie ma po dlhšej spolupráci odstavili bez akéhokoľvek vysvetlenia. Samozrejme, je to ich slobodné rozhodnutie, ale mohli mi to aspoň oznámiť.
Keď boli zatvorené kiná a divadlá, sledoval som aspoň v televízii filmy a rôzne koncerty. Nadchlo ma napríklad vystúpenie Adele v observatóriu Griffith v Los Angeles.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Spomenuli ste dcéry. Zdedili po vás nejaké športové gény alebo ich to po mame ťahá skôr do oblasti umenia, zábavy…
Majú umelecké sklony a som rád, ženský šport vo všeobecnosti nemá u nás najlepšie podmienky. Mladšia Cynthia Lara má pätnásť, končí základnú školu, miluje tanec, dlho sa mu venovala, ale v poslednom období začala viac spievať.
Sofia Zara je o dva roky staršia, tiež tancovala a venovala sa aj koňom. Študuje na škole umeleckého priemyslu.
Aj vy ste sa vrhli na štúdium, zamerané na marketing, manažment, športový biznis. Máte hviezdnych spolužiakov. Ako vychádzate?
Sú medzi nimi také svetové esá ako Kaká, Drogba a ďalší, je nás 25. Väčšina pracuje v topkluboch. Už sme sa viac zoznámili a vychádzame výborne. Učitelia tvrdia, že sme silný ročník, najmä v tímovosti, súdržnosti.
V tom sme vraj najlepší doteraz. Prejavuje sa to, keď si ideme zahrať futbal alebo máme nejaké iné spoločné aktivity. Sme štvrtá skupina, ktorá čoskoro ukončí štúdium.
S kým ste sa najviac spriatelili?
S reprezentantom Federicom Balzarettim, zahral si vo finále ME 2012. Najmä z Kaku, ktorý získal Zlatú loptu 2007 pre najlepšieho hráča na svete, som mal spočiatku veľký rešpekt, ale aj naposledy sme si dobre podebatovali. Je to inteligentný, priateľský chlap. Aj u neho platí, čím väčšia osobnosť, tým väčšia pokora a skromnosť.
Foto: TASR/AP, Luca Bruno
Kde sa stretávate?
Vždy niekde inde, doslova v rôznych kútoch sveta. Cestovania som mal vyše hlavy. Ale už finišujeme, škola mala pôvodne trvať dva a pol roka a nebyť koronavírusu, už by som mal, dúfam, diplom vo vrecku.
Ešte nás čakajú dve stretnutia – na Miami a v Londýne. Nedávno som sa vrátil z Amsterdamu, kde som obhajoval záverečnú prácu. Som trochu napätý, čakám na známku.
To berie UEFA štúdium natoľko vážne?
Dosť prísne, musíme splniť stanované podmienky, absolvovať skúšky, obhájiť prácu… Vyžaduje sa aktívny prístup. Počas kurzu sme zväčša od rána do večera zavretí v prednáškových miestnostiach, zúčastňujme sa na prednáškach, workshopoch. Pre mňa to bola výborná skúsenosť a najmä som získal široký okruh nových známych.
Na akú tému ste robili záverečnú prácu?
Rozvoj mládežníckeho futbalu na Slovensku a práca akadémií. Je to téma dosť citlivá a dá sa o nej veľa rozprávať. Ešte chcem v tejto práci pokračovať, doplniť ju, navštíviť ďalšie akadémie, absolvujem v nich stáž.
Foto: skslovan.com/Miro Gasidlo
K akým záverom ste sa dopracovali?
Potrebovali by sme viac kvalitných akadémií. Niečo sa usilujeme v rozvoji mládežníckeho futbalu robiť, ale musíme spraviť viac. Výraznejšie by ho mal podporiť aj štát, to je investícia, ktorá sa vráti.
A nejde len o to vychovať šikovné talenty, ale ich aj nejaký čas udržať doma. Málokto sa po absolvovaní akadémie v zahraničí presadí hneď vo veľkom futbale. Je lepšie, keď mladí hráči začnú v dospelom futbale doma a do cudziny odchádzali lepšie pripravení.
Máme dosť trénerov mládeže, jasné, sú lepší i horší. Dôležité je, aby sa stále vzdelávali, absolvovali kvalitné workshopy, využívali programy UEFA.
Ako vidíte svoje uplatnenie vo futbale? Máte už konkrétnu predstavu?
Moje súčasné štúdium je zamerané na marketing a biznis vo futbale. Takže si viem predstaviť, že by som pracoval niekde, kde by som tieto poznatky využil. Veď preto som sa na to dal. Myslím si, že som sa dosť naučil.
Trénerstvo vás neláka?
Nikdy nehovorím nikdy, neodmietam ani túto možnosť. Rád by som si dokončil aj najvyššie trénerské vzdelanie, čo bol trochu – vzhľadom na pandémiu – v poslednom období problém. Ale viac sa teraz vidím vo funkcionárskej či manažérskej oblasti.
Čítajte aj Vittek: Už nie som chalan z Petržalky ako kedysi, ale pokora mi zostala
Vaše meno sa nedávno objavilo aj medzi možnými kandidátmi na post šéfa slovenského futbalu. Uvažovali ste o tejto možnosti?
Zachytil som, že moje meno v tejto súvislosti padlo. Ale oficiálnu ponuku som nedostal a ani ja som sa touto otázkou vážne nezaoberal. V opačnom prípade by som najskôr navštívil súčasného prezidenta SFZ Jána Kováčika a prebral to s ním.
Voľby boli minulý mesiac, ale mojou prioritou bolo dokončiť najskôr štúdium. A v budúcnosti? Ak by o moju prácu bol záujem, budem o tom uvažovať. Ale myslím, že to nebude jednoduché.
V čom vidíte riziká?
Osobnosti, ktoré vo futbale v minulosti čosi dokázali, sa len ťažko uplatňujú vo funkciách a na manažérskych postoch. Považujem to za chybu. Mali by sme dávať viac priestoru bývalým futbalistom, využívať ich skúsenosti.
Samozrejme, tým, ktorí na to majú, spĺňajú aj charakterové a osobnostné predpoklady. V kluboch i na zväze by ich malo byť na rôznych pozíciách viac. Určite nie za zásluhy, lebo meno ešte nič negarantuje, ale pomôcť by sme im mali.
Dúfam, že nebudem na dlhší čas posledný Slovák, ktorý dostal šancu študovať v projekte UEFA. Hovoril som s Martinom Škrtelom a prejavil oň záujem. Pokúsim sa mu pootvoriť dvere.
Foto: Peter Frolo
Vo vašom veku sa ešte nájdu hráči, ktorí sa venujú profesionálnemu futbalu. Vy ste sa v ňom pohybovali dvadsať rokov. Necítite sa stále viac hráčom ako funkcionárom?
Táto etapa je za mnou. Chodím si zahrať s jednou partiou na ihrisko Iskry v Petržalke, neďaleko neho som vyrastal. Stále mám pocit, že som mohol potiahnuť ešte aspoň sezónu-dve.
Zranenia spôsobili, že som mal niekoľko dlhších výpadkov. Na záver kariéry som sa cítil celkom dobre. Skončil som aj preto, že som už uvažoval o štúdiu a zdalo sa, že by som sa mohol plynule presunúť z pozície hráča na nový post. Mal som aj ponuky z niekoľkých klubov, aby som ešte hrával.
Ale po návrate zo zahraničia ste sa vyjadrili, že si viete predstaviť pôsobenie len v Slovane. Z neho ste ako 21-ročný aj odchádzali do Nemecka…
Rozhodol som sa, že doma už nebudem na záver kariéry meniť farbu dresu. Aj preto som niektoré ponuky odmietol. Ale ukázalo sa, že pokračovanie kariéry v Slovane už nebolo príliš reálne.
O ďalšie úspechy, zápasy i góly vás oberali časté zranenia. V reprezentácii ste sa mohli dožiť ako prvý aj sto štartov…
Bolo to reálne, ale teraz je už zbytočné o tom špekulovať. Na keby sa nikde nehrá. Som spokojný. Veď ako šestnásťročný som sa zranil a hrozilo, že s futbalom je koniec.
Foto: TASR, Igor Pastierovič
V tom čase ste prišli aj o zmluvu s Realom Madrid…
Štartovali sme na turnaji v Česku, ako šestnásťročný som hral za devätnástku. Medzi účastníkmi boli aj Španieli. Zápasy sledovalo veľa skautov, mimoriadne sa mi darilo, vyhlásili ma za najlepšieho hráča turnaja.
Mládežnícka zmluva s Realom už bola pripravená, všetko dohodnuté. Jeho zástupcovia ju mali prísť podpísať do Bratislavy. Lenže medzitým som sa zranil a takmer rok som sa liečil. Na zranenia som mal smolu, ale vždy som sa dokázal vrátiť. Nikdy som to nezabalil.
Patálie ste mali najmä s kolenami, absolvovali ste viacero operácií. Mohli ste ovplyvniť, aby zranení bolo menej, nepodcenili ste niečo alebo to bola len smola či osud?
Zo všetkého trošku. Niektoré veci som možno mohol ovplyvniť. Ale začínal som v období, keď ešte zdravotná starostlivosť nebola na takej úrovni ako teraz. Aj možnosti prevencie a liečenia sú už neporovnateľne iné. Nejakú úlohu zohrala aj genetika.
Magické chvíle ste zažili na MS 2010 v Afrike, kde Slovensko postúpilo zo skupiny a vy ste strelili štyri góly…
Spomeniem si na to v podstate skoro každý rok v júni, keď je výročie našej účasti na šampionáte. Pripomenú mi to kamaráti, známi, fanúšikovia… Posielajú mi odkazy a aj videá s mojimi gólmi.
Mimochodom, poznajú túto históriu aj vaši slávni spoluhráči zo školy?
Bol som prekvapený, koľko toho vedia. Aj preto sme si sadli, že sa navzájom rešpektujeme. Už na začiatku sme všetci dostali z UEFA podklady, nejaké videá, v ktorých sme sa predstavili. Mne sa takmer nik z nich nemusel špeciálne predstavovať, ale musím dodať, že ani ja väčšine z nich.
Na MS ste boli v najlepšom veku, mali ste 28 rokov, výborne rozbehnutú kariéru. Po nich ste si však už pripísali len sedem zápasov v národnom drese a nedali ani gól…
Mohol som to dotiahnuť ďalej, keby som mal srbský pas alebo nejaký iný. Vtedy by som vyťažil z úspechu viac, posunul by som sa futbalovo ďalej.
Nebola to len moja chyba. Bol som trochu naivný a príliš som dôveroval jednému človeku… To už je však za mnou a pozerám sa dopredu.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Zahrali ste si v piatich krajinách v najvyššej súťaži. Kde ste sa cítili najlepšie?
V Nemecku, kde som bol aj najdlhšie, šesť rokov. Zažil som tam najlepšie profesionálne podmienky. Nemci sa postarajú o celý servis, hráč sa môže koncentrovať na svoje výkony. Nespomínam v zlom ani na ďalšie pôsobiská.
Niekde sa mi darilo viac, inde menej, tak to v športe chodí. Vo Francúzsku som hrával v Lille a v prvom polroku som dal osem gólov, ale na pätnásť som prihral Brazílčanovi Michelovi Bastosovi, ktorý potom prestúpil do Lyonu.
To si mnohí fanúšikovia možno ani nevšimnú. Bol som vždy tímový hráč a na prvom mieste bolo mužstvo. To je prístup, ktorého sa držím stále.
Róbert Vittek
- Narodil sa 1. apríla 1982 v Bratislave. Začínal ako hokejista. Kariéru profesionálneho futbalistu začal i skončil v Slovane. Okrem toho pôsobil v 1. FC Norimberg, Lille, Ankaragücü, Trabzonspore, Istanbule BB, Debrecíne.
- V reprezentácii nastúpil v 82 zápasoch, strelil 23 gólov, štyri na MS 2010, najviac zo slovenských futbalistov.
- Je členom Klubu ligových kanonierov, v ligových zápasoch si pripísal 115 gólov.
- V roku 2006 sa stal futbalistom roka na Slovensku, získal Cenu Petra Dubovského 2001 a 2002 pre najlepšieho hráča do 21 rokov. V roku 2010 mu udelili Krištáľové krídlo.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk