„Práve som dotelefonoval so sestrou z Kyjeva. Strašné, čo sa tam deje. To si tu, na Slovensku, ani nedokážeme predstaviť,“ začal – aj pre nás – jeden z najťažších rozhovorov niekdajší skvelý ukrajinský kanonier.
Asi je zbytočné pýtať sa vás, ako sa máte…
Prosím, nerobte to. Psychicky som na dne. Štyri dni nerobím nič iné, iba sedím pred televízorom. Mám jeden ukrajinský program, ten však už vypadol, som odkázaný na internet a telefonáty s rodinou. Takto viem z prvej ruky, čo sa tam deje.
Zaspíte vôbec?
Ani raz som nespal viac ako dve hodiny. Keď vstanem, ihneď beriem do ruky mobil. Zakaždým sa bojím, čo nové sa dozviem. Čo ten malý Hitler (Vladimír Putin, pozn. red.) robí s mojim národom. Toto je dnes môj život – o slzách, o nekonečnom smútku.
Ako zo zlého sna…
Nečakali sme to. Kedysi sme boli jeden štát, jedna krajina, mám tam veľmi veľa kamarátov, ako Ukrajincov, tak aj Rusov. Bolo to niečo podobné ako Česi a Slováci. O to viac ma to dnes bolí. Vidíte, stačí, aby mal jeden človek v hlave chaos a toto sa potom môže stať.
Nerozptýli vás ani futbal?
Absolútne nie. Úplne som ho v tieto dni vytesnil z hlavy. Žijem v Lackovciach pri Humennom, v miestnom piatoligovom klube som hrajúcim trénerom. Pred pár dňami sme mali tréning, ale ja som naň nemohol ísť. Nedalo sa mi. Futbal v tejto chvíli vôbec nie je dôležitý. Chlapcom som len povedal, čo majú robiť. Ani na prípravný zápas som radšej nešiel.
Cítite od miestnych ľudí podporu?
Sem-tam sa mi niekto ozve, opýta sa, ako sa mám, čo je nové na Ukrajine. Stále však mám pocit, že nie každému dochádza, čo sa v mojej krajine deje. Mnohí si neuvedomujú túto hrozbu. Pritom to zašlo tak ďaleko, že to už nie je iba o Ukrajine, mojej sestre, rodine a kamarátoch, týka sa to celého sveta.
Ako to dnes vyzerá vo vašom rodnom Bare?
Denne niekoľkokrát telefonujem. Stále tam žije teta či iní príbuzní. Kamaráti, dokonca aj bývalí spoluhráči. Snažím sa ich povzbudiť a podporovať, ako sa len dá. Presviedčam ich, že nakoniec všetko dobre dopadne. Aspoň malú nádej im chcem vliať.
A dá sa to?
Je to ťažké. Ale verte mi, oni sú optimisti, nechcú sa vzdať.
Vaša sestra hrá basketbal za majstrovské Dynamo Kyjev. Nechcela prísť na Slovensko?
Uviazla tam. Nevie sa odtiaľ dostať. S celou rodinou. Má trinásťročnú dcéru a štvorročného chlapca. Mesto ostreľujú zo všetkých strán. Netuší, čo bude ďalej. Teraz, keď v Bielorusku jednali obe strany o mieri, dúfal som, že aspoň na deň utíchnu zbrane a ona bude môcť prísť. Že ten deň využijeme na útek. Všetko sa zbehlo veľmi nečakane – začalo sa to o štvrtej ráno. Deň predtým všetko v pohode fungovalo. Deti boli v škole a škôlke, večer zašli do obchodu a ráno – ten, pre ktorého už nemám žiadne meno – ich napadol. V noci. Ako Hitler.
Chodia do krytu?
Sú doma. Majú malého chlapca, metro je ďaleko, tam nie sú vhodné podmienky. Deti spia pre istotu v kúpeľni vo vani (plač).
Ako sa im dá pomôcť?
Bol tu Červený kríž, zbierky sú aj v Humennom. Vždy, keď sa niečo objaví, nakúpim a odnesiem. Posielam aj peniaze pre ukrajinské detičky. Je to strašné. Myslím, že materiálnej pomoci je dosť, oni potrebujú mier. Aby im rakety nelietali nad hlavami, aby mohli opäť chodiť do školy a škôlky. Nikto si nezaslúži život v strachu.
Ste smutný, nahnevaný, dokážete svoje rozpoloženie vôbec opísať?
Všetky negatívne emócie sú vo mne. Putin si zaslúži najvyšší možný trest. Celé ľudstvo ho musí odsúdiť.
Na sklonku profesionálnej kariéry ste si zahrali aj v Záporoží, dvesto kilometrov od Donecka. Bolo tam cítiť napätie medzi Rusmi a Ukrajincami?
To mesto dnes denne ostreľujú. Mojich kamarátov. V Záporoží hrali aj Rusi, veľmi dobre sme spolu vychádzali, nebol žiadny problém. Mali sme sa radi.
Čítajte viac Futbalové vylúčenia. FIFA a UEFA stopli všetky ruské tímy
Dokáže ukrajinská duša niekedy túto skazu odpustiť?
Teraz nepoznám odpoveď. Ak áno, tak to nebude skoro. Ukrajinský národ je dobrý. To, čo mu teraz vyviedli Rusi, sa nedá nijako opísať. Deje sa tam presne to, čo na fronte počas druhej svetovej vojny. Sestra má spoluhráčky z Charkova, kamarátky, s ktorými hrala basketbal, tam to neutícha. Mesto vkuse bombardujú. Bijú ich ako zver. Statočne sa však držia.
Teraz je ťažké baviť sa o budúcnosti Ukrajiny, ale predsa len, skúste to…
Ja neviem. Chcem, aby sa tam žilo ako na Slovensku. Ukrajinci sú demokratický národ, ktorý sa chce mať lepšie ako dosiaľ. Zaslúži si to, len mu to nechcú dovoliť. Rád by som bol, keby nás raz vzali do Európskej únie.
Celý športový svet sa postupne odvrátil od Ruska. Je to správna cesta?
Samozrejme, za to, čo robia, by som im zakázal všetko. Ten, kto dlhšie sleduje osud ukrajinského národa, vie o prevratoch, o všetkom, čo sa tam porobilo. Je to dielo Ruska, podrývali to tam a štvali. Moja krajina je vo vojne od roku 2014. Kedysi som chodil na sústredenie na Krym, dnes vraj nie je náš. Katastrofa.
Máte 48 rokov a stále aktívne hráte za Lackovce… Dá sa futbal milovať aj v takomto veku?
Dá sa to. Ale teraz na futbal nemyslím. Nie je to téma. Nie je ani chuť baviť sa o ňom. Prepáčte mi to. Veľmi rád odpoviem, pokojne aj zajtra, ak sa táto nezmyselná vojna na Ukrajine skončí.
Chápeme…
Ďakujem vám pekne. Držte palce a modlite sa za Ukrajinu. Lebo nebojuje iba za seba, ale za celý svet. Za lepší život.
Ruslan Ľubarskij
Narodil sa 10. septembra 1973 vo Vinici na Ukrajine. Kariéru na Slovensku odštartoval v Chemlone Humenné, po krátkej anabáze v Sparte Praha sa vrátil do FC Košice. V 1. lige odohral 198 majstrovských zápasov a nastrieľal v nich 59 gólov.
Potom odišiel do izraelského Maccabi Netanya, pred návratom na Slovensko si zahral aj doma na Ukrajine za Metalurg Záporožie. Dnes žije v humenskej mestskej časti Lackovce, za ktoré stále hrá piatu ligu. Klub zároveň trénuje.
Foto: TASR