S bratislavským Interom získal dva tituly a súčasne aj dva Slovenské poháre (2000 a 2001). Jeden z najúspešnejších slovenských futbalových trénerov Jozef Bubenko oslávil nedávno sedemdesiatku.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Pokladáte interistické obdobie za vrchol trénerskej kariéry?
Boli to pekné roky. Ale aj pôsobenie v Bardejove pred príchodom na Pasienky malo čaro. Z tretej ligy sme postupovali až do prvej, kde sme ako nováčik nehrali podradnú úlohu. Spomínam si na ošiaľ v Bardejove a v jeho okolí, osem-desaťtisíc divákov na zápasoch…
Inter ste prebrali v čase, keď v lige skončil deviaty, čo bola pre žltočiernych malá futbalová katastrofa. Očakávania boli veľké…
Hneď v úvode sme sa so šéfom klubu Jurajom Obložinským dohodli na dlhodobej spolupráci. Mali sme aj jasnú víziu. Prebudovať mužstvo, zmeniť jeho charakter, aby sa opäť vytiahlo na špicu tabuľky. V jednom zápase hralo ako Paganini na husliach, ale v ďalších akoby hráči ani neboli na ihrisku. Potrebovali sme stabilizovať výkonnosť. Rozhodli sme sa dávať šancu mladým, na veľké nákupy sme nemali peniaze. V tomto sme nemohli konkurovať Košiciam či Slovanu. Inter nikdy nesľuboval hory-doly, ale čo povedal, to platilo. Výplaty u nás nemeškali ani deň.
Skončili ste v lige štvrtí, tretí, druhí a prví. Čo rok, to krok vyššie. Dostane ešte tréner u nás taký priestor na systematickú prácu?
To vždy záleží na manažmente klubu. Ani mne nedali niekoľko rokov, aby som pokojne pracoval s mužstvom. Progres musel byť stále vidieť, každý polrok sme hodnotili, či sme sa zlepšili, posunuli vyššie. Bolo jasné, že naša práca niekam vedie, neprešľapujeme na mieste, máme koncepciu, ktorá prináša výsledky.
Tituly ste vybojovali v súťažiach, ktoré sa hrali v iných herných modeloch. Najskôr so šestnástimi tímami, o rok ich bolo už len desať. Čo bolo náročnejšie?
Model ligy sa stále menil. Mali sme výhodu, že sme udržali káder pokope, mužstvo dosiahlo svoj výkonnostný vrchol. Keď sa súťaž zúžila, čakalo sa, že stúpne rivalita i kvalita. Lenže ani vtedy nebolo v lige desať silných tímov, vždy sa stalo, že dva-tri sa oslabili, ustúpili zo svojich pozícií. Kvalita bola skoro rovnaká, bez ohľadu na to, koľko tímov v lige hralo.
Teraz je model súťaže zasa iný. Ktorý preferujete?
Mali by sme si najmä povedať, čo od ligy čakáme. Mať desať mužstiev a slabú súťaž, v ktorej sa ani potom nenájde päť-šesť kvalitných tímov, ktoré môžu bojovať o titul, nemá zmysel. Ak by v nej bolo viac mužstiev, musia dostať väčší priestor aj mladí slovenskí hráči. Je mi smutno, ak hrajú proti sebe dva naše tímy a na ihrisku sú traja-štyria Slováci. Ak sa chce Slovan presadiť legionármi, je to jeho filozofia a voľba, ale potom musí mať výsledky aj v Európe. Kupovať cudzincov len na slovenskú ligu je hlúposť. Z toho nemá úžitok ani Slovan a ani slovenský futbal a jeho reprezentácia.
Foto: TASR, Martin Baumann
Vy ste nemali v kádri cudzincov. Teraz majú často prevahu. Ako vnímate tento trend?
Je dôležité, akú má kto víziu. Žilina postavila klub na akadémii, výchove hráčov, dáva šancu mladým. Mnohí sa vybrali zlým smerom. Aj priemerné mužstvá, ktoré hrajú o záchranu, majú na súpiskách množstvo legionárov. Ešte donedávna sme mohli zo slovenských hráčov v lige postaviť aj štyri-päť dobrých výberov do 21 rokov. Teraz máme problém dať dokopy jeden…
Bola liga pred dvadsiatimi rokmi kvalitnejšia?
Nedávno som si pozeral kádre v čase, keď sme získali titul. Prekvapilo ma, koľko dobrých futbalistov mali aj iné tímy. Nielen Slovan, Košice, Trnava, ale aj Prešov, Trenčín, Žilina… V čase, keď som trénoval, som si to natoľko neuvedomoval. V lige vládla väčšia konkurencia, bola vyrovnanejšia. Každý tím mal svoj herný štýl. Inter nemohol hrať ako Slovan alebo ako Košice, ktoré mali viac technických hráčov. My sme mali zasa futbalistov s inými prednosťami.
Ako to je teraz?
Zdá sa mi, akoby všetci chceli hrať rovnako, držať loptu, využívať kopu krátkych prihrávok. Ale všetci hráči nie sú rovnakí. Tréneri by mali voliť herný systém, na ktorý majú hráčov. Keby si naši obrancovia Šuchančok či Chrenko dva-tri razy prihrali loptu s brankárom Hýllom, ľudia by pískali. Prechádzali sme do útoku rýchlejšie, jednoduchšie. Teraz si hráči vymenia dvadsaťkrát loptu a ešte stále neprešli cez polovicu ihriska. To je vraj moderné. Kombinačná hra na veľa prihrávok. Ale mňa príliš nebaví. V zápase vidia diváci tristo-štyristo prihrávok, ale strely na bránku sú 3:2.
V lige dominuje Slovan, vo vašej ére mal prevahu Inter. Dá sa povedať, ktorý tím bol kvalitnejší? Ako by sa skončil ich súboj?
To sa ťažko porovnáva. Mohol by som ísť ešte hlbšie do minulosti, keď som sám hrával a v lige dominovala veľká Trnava. Neviem, či by jej mohol konkurovať súčasný Slovan, jej útočnému futbalu, presingu, takým agresívnym, rýchlym obrancom, akými boli Dobiaš či Hagara. Aj Inter mal pod mojím vedením výborných hráčov, o čom svedčí fakt, že neskôr sa takmer všetci uplatnili aj v popredných ligách i špičkových tímoch – napríklad Greško či Németh, ale aj ďalší, ktorí si polepšili aj finančne.
Chodili ste na ligu pred pandémiou?
Málo, žijem v Bratislave, na futbal ani nebolo kam ísť. Inter tu nehrával, občas som sa vybral na Slovan. V televízii je zápasov more, zavše pozerám aj štyri naraz, prepínam kanály, desať minút sledujem jeden, potom chvíľu iný. Som dôchodca, mám už iné priority. Usilujem sa byť stále v pohybe, chodím na prechádzky, prejdem denne osem až desať kilometrov.