Bol druhý júlový deň roku 1994. Pred barom El Indio, na predmestí kolumbijského Medelínu, zasvišťalo vzduchom dvanásť výstrelov.
K zemi padol bezmocný muž. V kaluži krvi naposledy vydýchol. Futbalový svet v okamihu obletela šokujúca správa: Andrés Escobar, reprezentant Kolumbie, je mŕtvy. Ruka vraha ukončila jeho život príliš skoro – vo veku 27 rokov.
Smutne a za dramatických okolností sa skončil príbeh talentovaného futbalistu, ktorý mal podstatnú časť kariéry i života ešte len pred sebou. Poďme však na jeho začiatok.
Zabijú ho, predpovedal synovec
Pred majstrovstvami sveta v roku 1994, ktoré hostili po prvý raz v histórii Spojené štáty americké, sa celá Kolumbia chvela nedočkavosťou a očakávaním. Jej futbalisti odchádzali na šampionát v úlohe jedného z favoritov. Neúspech si nepripúšťal hádam nik z takmer 50-miliónového národa.
„Kolumbijčania majú skvelý tím. Spolu s Brazíliou sú pre mňa jedným z kandidátov na titul,“ tvrdil aj legendárny kráľ futbalu – Brazílčan Pelé.
Lenže hneď v úvode Kolumbijčania na čele so slávnym kapitánom Valderramom a ostrostrelcom Asprillom zaváhali. Rumunsku, ktoré viedol Hagi, podľahli 1:3.
Na ďalší súboj, v ktorom ich čakali domáci Američania, tak nastupovali s nožom na krku. Prehra ich bude stáť postup zo základnej skupiny a ich sen o veľkom úspechu sa zmení na nočnú moru.
Kolumbijčania tlak neuniesli. Výrazne sa o to podpísal okamih z 35. minúty, ktorého nešťastným hrdinom bol Escobar. Prihrávku do šestnástky stečoval za chrbát vlastného brankára a domáci viedli. Escobar smutne ležal na trávniku a držal sa za hlavu – akoby tušil, aká hrôza bude nasledovať.
Stalo sa to 22. júna 1994. Zápas napokon dotiahli domáci do víťazného konca (2:1) a Kolumbiu vyradili z hry o postup do vyraďovacej fázy. V mužstve i celej krajine zavládlo obrovské sklamanie.
Zápas sledoval aj Escobarov synovec Felipe. Ihneď po vlastnom góle strýka vyšli z jeho úst slová, ktoré sa mali už o niekoľko dní zmeniť v krutú realitu. „Andrésa za toto zabijú,“ povedal svojej mame. Malý chlapec ani len netušil, akú obrovskú mieru pravdy v sebe ukrývala strašná veta.
K tragédii pritom nemuselo vôbec prísť. Escobar mal po majstrovstvách sveta v pláne, že s celou rodinou zostane ešte zopár dní v USA a urobia si veľký výlet. Lenže svoj zámer napokon zrušil a odcestoval domov – netušiac, že ide v ústrety vlastnej smrti.
Oslava gólu? Nie, oslava smrti
Zoči voči sa s ňou stretol desať dní od vlastného gólu. A tu sa vraciame na predmestie Medelínu – do baru El Indio. Po tom, ako sa s kamarátmi rozišiel, zostal ešte chvíľu sedieť v aute. Razom okolo neho stála trojica mužov – dvaja z nich držali v ruke zbraň.
Podľa svedkov prišlo k hádke. Trojica totiž vyčítala Escobarovi vlastný gól, on sa bránil. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať.
Humberto Muňóz Castro, povolaním ochrankár, vystrelil z pištole kalibru 38 na Escobara dvanásť smrteľných rán. Pri každej z nich kričal: Góóól! Napodobňoval tak vášnivých juhoamerických komentátorov. Tentokrát však nešlo o oslavu gólu, ale hlúpu oslavu smrti.
Futbalistu síce previezli do nemocnice, ale pomôcť mu nedokázali. O niekoľko hodín ho oficiálne vyhlásili za mŕtveho.
Kolumbia sa zahalila do smútku. Na Escobarov pohreb prišlo 120-tisíc ľudí. Noviny niekoľko dní nepísali o ničom inom. Jeden z renomovaných kolumbijských žurnalistov Enrique Santos Calderón vo svojom stĺpčeku skonštatoval:
„Po prvý raz v živote sa hanbím za to, že som Kolumbijčan.“ Krajina mala totiž vo svete povesť mekky násilia, mafie a drog. Escobarova tragédia jej tak ešte viac ublížila.
Práve s mafiou je spojená jedna z teórií, prečo prišiel Escobar o život. Vplyvní drogoví bossovia vraj stavili na zápas s USA nemalé peniaze. Prehra ich rozhnevala natoľko, že nechali Escobara kruto popraviť.
Escobar: smrť vo futbale nejestvuje
Pravdivosť týchto úvah sa však nikdy nepotvrdila. Trest sa ušiel len Castrovi, ktorého súd poslal na 43 rokov za mreže. Po čase svoj verdikt skrátil na 26 rokov. Avšak už jedenásť rokov po vražde sa vinník dostal na slobodu – za dobré správanie a záujem o štúdium a prácu vo väznici.
Escobar mal vo futbalovom svete povesť veľkého džentlmena. Podľa rodinných príslušníkov a známych nemal žiadnych nepriateľov. V podobnom duchu sa vyjadril aj spisovateľ Ricardo Silva Romero – autor knihy Vlastný gól – románu inšpirovaného Escobarovým príbehom.
„Andrés bol dobrý priateľ, syn, kolega i strýko,“ píše Romero. „Mal veľkodušnú povahu. Spomínam si, že pred Vianocami roznášal po Medelíne darčeky, aby nimi potešil chudobné deti,“ dopĺňa jeho brat Santiago.
Escobar miloval život, miloval ľudí. Nadovšetko však miloval futbal. Keď sa ho kolumbijský novinár Gonzálo Medina opýtal, prečo sa preň v detstve rozhodol, odpovedal: „Futbal dokonale vykresľuje vzťah medzi životom a hrou. Vo futbale, na rozdiel od býčích zápasov, nejestvuje smrť. Nikto nikoho a za nič nezabije. Futbal je o zábave, o radosti z hry a zo života.“
Ako veľmi sa však odchovanec Atlética Nacional mýlil. Bol to práve nešťastný futbalový okamih, ktorý ho obral o to najcennejšie: život.