"Niekoľko týždňov som rozmýšľal nad tým, ako sa s vami skontaktovať v tomto náročnom období. Nakoniec som sa rozhodol napísať vám tento list. Prihovoriť sa z môjho domova do toho vášho, od mojej rodiny k vašej.
Aj keď sme od seba vzdialení, som presvedčený o tom, že sme nikdy neboli pri sebe tak blízko. To, čo nás spája, je empatia. Kolektívny duch, zodpovednosť a ľudskosť. Musíme zostať doma pre našich blízkych, tých, ktorých nepoznáme, ale aj tých, ktorí tu už s nami nemôžu byť. Pomáhajme si navzájom posilňovaním tejto solidarity.
Liečba futbalom
Píšem vám preto, aby som sa vám poďakoval, že ste tu. Obzvlášť v týchto časoch, keď vaše príbytky meníte na domovy. Za to, že každý moment v rodine premieňate na niečo nezabudnuteľné. Za trpezlivosť, opatrnosť a optimizmus – napriek všetkým ťažkostiam, výzvam a stratám, ktorým čelíme v tomto náročnom období.
Futbal ma veľa naučil. Najmä to, ako prekonať ťažkosti. Keď som utrpel svoje prvé a najvážnejšie zranenie kolena, našli sa ľudia, ktorí tvrdili, že už nikdy nebudem hrať. Dokonca ani chodiť. Mal som pocit, akoby mi vzali vlastný život. Boli to chvíle, ktoré otestovali moje limity. Tieto názory som sa snažil zmeniť a všetkým ukázať, že môžem robiť to, čo chcem najviac.
Posvätený návrat
Boli to tri veľmi náročné roky rehabilitácie motivované túžbou cítiť všetko, čo bolo možné len na ihrisku, s loptou na nohe.
Ten moment nakoniec prišiel. Možno najznámejší v mojej kariére: v roku 2002 v Japonsku, vo finále majstrovstiev sveta v drese Brazílie. Dal som dva gólu Nemecku. Pre moju krajinu išlo o piaty titul, pre mňa posvätenie návratu.
Som si istý, že keď sa obzriete späť, budete si pamätať, koľkokrát ste sa otriasli, na všetky svoje bitky, keď ste z nemožného urobili možné a dostali sa tam, kde ste.
Aj ja sa teším na návrat, rovnako ako vy. Keď zavriem oči, vidím pred sebou plné tribúny. Stále som motivovaný, aby som prekonal výzvy. Ďakujem, že ste so mnou. Zostaňte silní. Sme spolu a preto budeme ešte silnejší."